Jestvujú vcelku "tvrdé" údaje o účinkoch amnestie nárast kriminality.
Niektoré z nich mi poskytlo slovenské ministerstvo vnútra. Podlo nich bolo v Slovenskej republike amnestovaných celkom 7441 osôb. Za trestné činy spáchané v prvom polroku 1990 po prepustení z výkonu trestu na základe amnestie bolo na Slovensku trestne stíhaných 1884 osôb. Je to 11,6 percenta z celkového počtu známych páchateľov trestných činov, stíhaných v Slovenskej republike za prvý polrok 1990. Z toho prokurátor na 1276 amnestovaných podal už súdu žalobu a k 30. júnu z nich 712 opätovne nastúpilo výkon trestu odňatia slobody. Ich trestná činnosť sa zameriavala zväčša na rovnaký typ priestupkov a trestných činov, za aké boli súdení aj v minulosti (krádeže a lúpeže). V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že rast kriminality je roku 1990 evidentne rýchlejší ako v rokoch predchádzajúcich a že podiel amnestovaných na tomto trende nie je zanedbateľný. Vysvetlenie tejto skutočnosti môže mať samozrejme niekoľko rovín. Vzhľadom na charakter vlastnej skúsenosti si dávam otázku, čo vlastne možno očakávať od Ľudí, ktorí prežili dlhé roky v ustanovizniach, o akých bola v tejto kapitole reč, a či naša cesta k normálnej demokratickej a humanitnej spoločnosti mohla byť - aj v prípade tak výlučnom - iná.
Dráma vo väzniciach však odhalila aj problémy, ktoré medzičasom vyzreli za ich múrmi. Ukázalo sa napríklad, že mnohým Ľuďom v našej prebúdzajúcej sa krajine sa nežná revolúcia zhmotnila predovšetkým do plného taniera. Napokon, najčastejšou výčitkou na našu adresu v tých rušných vianočných dňoch bol povzdych: "To ste nám pripravili pekný vianočný darček". Ako keby bolo možné plánovať, kedy ten-ktorý spoločenský problém prezreje natoľko, že ho jednoducho bude treba okamžite riešiť. Ukázalo sa tiež, že väzenský problém má aj hlbšie korene. Zakrátko po amnestii sa - a to nie len vo verejnosti, ale aj v parlamente - rozpútala diskusia o treste smrti. Názor hnutia Verejnosť proti násiliu vtedy vyjadrili štyria jeho reprezentanti - poslanec Federálneho zhromaždenia Ernest Valko, poslanec Slovenskej národnej rady Peter Tatár, Ján Budaj akopredseda Slovenskej rady VPN a ja ako predseda Koordinačného centra VPN.
E. Valko: "Som pre aj proti. Jesíce pravda, že kráčame, spejeme k demokratizácii spoločnosti, čo znamená ojk jej humanizácii. Domnievam sovšak, že vtomto období alebo aspoň vpriebehu ďalších dvoch rokov by... mohol ostať trest smrti za tri skutkové podstaty: terorizmus, surové vraždy podla paragrafu 219, genocída. Pripomínam, že je to môj vlastný názor, ale odôvodniť ho môžem týmito skúsenosťami: niekto vzal samopal o zastrelil 16 ľudí. Žiadny iný trest oko trest smrti nie je adekvátny tomuto zločinu ...".
P. Tatár: "Trest oko taký je skupinová psychoterapia. ... Národ si žiada odplatu za niečo zlé, čo sa stalo. My sme sa ešte nenaučili byť nenásilní. Vo svete prevažuje názor, že by sa mal trest smrti zrušiť. Aj ja sa prikláňam k tomuto názoru."
F. Gál: "Trest smrti treba zrušiť. Dôvody: trest smrti je indikátorom postojov spoločnosti, indikátorom jej vyspelosti - prostredníctvom tohto postoja spoločnosť manifestuje nie vzťah k odsúdenému, ale k sebe samej, k ľudskému životu. Som tiež presvedčený, že je tu veľa príkladov dobovej interpretácie ťažkých zločinov. Trest smrti je však neodvoľateľný verdikt "
J. Budaj: "Trest smrti nie je ničím, čo byvážnemu delikventovi mohlo byť hrozbou. Stráca sa výchovný aspekt alebo aspoň zastrašovanie. Ostáva rozhodnutie, ktoré nemožno zmeniť. Osobne sa prikláňam k tomu, aby trest smrti bol zrušený." (Verejnosť, 10. 4. 1990).
A čo si myslí verejnosť? Podľa nepublikovaného výskumu, ktorý tesne pred amnestiou uskutočnil pracovník katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Imrich Vašečka, verejnosť voči odsúdeným prechovávala zdržanlivý až nepriateľský postoj. Celkom jednoznačne sa v tomto zmysle vyjadrilo takmer 72 percent opýtaných. Verejnosť takisto necítila potrebu prehodnocovať oprávnenosť rozsudkov vynesených v časoch vlády totality, preukázala značnú neinformovanosť vo veci humanitárnych podmienok výkonu trestu v našich väzniciach a - akovyplýva z iných výskumov v tom istom čase - zaujímala značne odmietavý postoj k zrušeniu trestu smrti. Iste k tejto situácii prispeli aj masovo-komunikačné prostriedky, ktoré v čase "výbuchu" väzenského problému venovali značný priestor nepokojom vo väzniciach a takmer nijaký, aby vyjadrili verejnú mienku v prospech resocializácie amnestovaných (pozri napríklad Národná obroda, 8.6.1990). Čo dodať nazáver? Väzenský problém musel vybuchnúť. Bol organickou súčasťou výbuchu občianskej nespokojnosti po roky a desaťročia trvajúcej neslobode a útlaku, poroky a desaťročia trvajúcej situácii v našom súdnictve a neprávnosti štátu. Bol reakciou na nehumánne podmienky výkonu trestu v našich väzniciach. Vcelku logická a oprávnená bola aj reakcia príslušníkov zboru nápravnej výchovy. Stali sa predmetom jednostrannej kritiky a nátlaku zo strany odsúdených. Aj oni však boli iba časťou nefungujúcich spoločenských mechanizmov. Aj oni si vykonávali službu v inštitúciách, ktoré svojim režimom pripomínali skôr koncentračné tábory ako ústavy pre prevýchovu
ľudí, čo sa z tých či oných dôvodov dostali do rozporu so zákonom. A v istom zmysle bola oprávnená aj reakcia verejnosti, ktorá ovplyvnená charakterom informácií prúdiacich z masovokomunikačných prostriedkov a celkovou búrlivou situáciou v čase ponovembrových udalostí, pociťovala skôr neistotu a strach z toho, čo bude zajtra, ako potrebu venovať sa osudom desiatok tisícov väzňov, čo mali opustiť brány zariadení, vo vedomí ľudí zafixovaných skôr ako vysoké školy zločinu než ako "ústavy nápravnej výchovy". Nerád by som v tejto súvislosti podcenil aj úlohu tých, ktorým zneistenie spoločenskej situácie jednoducho vyhovovalo. Po novembri sa pre nich vžil názov "temné sily" či "staré štruktúry". A tak jediný politický subjekt, ktorý vzal na seba úlohu prispieť k hľadaniu konsenzu, upokojeniu výbušnej situácie vo väzniciach i artikulácie vybičovanej verejnej mienky bolo hnutie Verejnosť
proti násiliu. Ostatné politické strany a hnutia sa uspokojili s tým, že vo svojích denníkoch zverejňovali "senzačné" informácie o väzenských vzburách. Paradoxným výsledkom aktivity hnutia v prospech zlepšenia humanitárnych podmienok života vo väzniciach bol pomerne značný pokles sympatií hnutia v očiach verejnosti.
Rušné Vianoce 1989 som si pripomenul o rok, keď som počas vianočných sviatkov mal trochu viac času pracovať na tomto rukopise. Dostal sa mi vtedy do rúk denník Verejnosť z 19. decembra 1990. V jeho prílohe som si všimol tučne vysádzaný nadpis "Jack London z leopoldovského bahna". Z fotografie pozeral na mňa Jožo Roháč, vyjednávač z Leopoldova. Spomenul som si na príbeh tohto mladého muža. Niekoľkokrát sa pokúšal legálne vysťahovať do cudziny. Za totalitného režimu však čosi podobné nebolo možné. A tak sa rozhodol pre riskantný kúsok - prekročiť hranice so zbraňou v ruke a s rukojemníkom. Skončil s trinásťročným trestom v Leopoldove. Bol jedným z tých, ktorí snami prežili Vianoce 1989 na Jiráskovej 10. Spolu s Ľubom Feldekom sme vtedy kuli plány o jeho budúcnosti. Práve Feldek mu navrhol, Aby začal písať. Na základe milosti prezidenta sa v druhej polovici roku 1990
ocitol na slobode. Vo Verejnosti som si prečítal jeho báseň a poviedku z väzenského prostredia. Básňou Jozefa Roháča ukončím kapitolu o väzenskom
probléme.
Krvavá chodba
Koľkokrát prešiel som popri
tých krvavých škvrnách
tok často zmiešaných s mojou ...
Koľkokrát ešte prejdem tou chodbou
plnou boľavých stonov,
úderov
o hysterických výkrikov ...
Koľkokrát ešte, povedz,
koľkokrát ešte ...
Z plesnivých múrov
padá omietka
vanie tuberkulóza, kričia tisíce vrážd
a ja už cítim jej pazúry, akoby som
tie vraždy spáchal sám,
hoci som nezabil nikoho ...
Ó, Bože, spór toto semenisko desu a hrôzy,
splav ho dolu vodou, spáľ ho ohňom, hocičím
len nech už nepočujem ten strašný vzdych,
tupý úder
a temné nič ...
Naveky buďte prekliate, mreže,
prekliate ako zviera, čo väzí v nich,
a najmä človek, čo staval ich ...
Všetci sme prekliati ...
VLeopoldove, 23. 2. 1988
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Dráma vo väzniciach však odhalila aj problémy, ktoré medzičasom vyzreli za ich múrmi. Ukázalo sa napríklad, že mnohým Ľuďom v našej prebúdzajúcej sa krajine sa nežná revolúcia zhmotnila predovšetkým do plného taniera. Napokon, najčastejšou výčitkou na našu adresu v tých rušných vianočných dňoch bol povzdych: "To ste nám pripravili pekný vianočný darček". Ako keby bolo možné plánovať, kedy ten-ktorý spoločenský problém prezreje natoľko, že ho jednoducho bude treba okamžite riešiť. Ukázalo sa tiež, že väzenský problém má aj hlbšie korene. Zakrátko po amnestii sa - a to nie len vo verejnosti, ale aj v parlamente - rozpútala diskusia o treste smrti. Názor hnutia Verejnosť proti násiliu vtedy vyjadrili štyria jeho reprezentanti - poslanec Federálneho zhromaždenia Ernest Valko, poslanec Slovenskej národnej rady Peter Tatár, Ján Budaj akopredseda Slovenskej rady VPN a ja ako predseda Koordinačného centra VPN.
E. Valko: "Som pre aj proti. Jesíce pravda, že kráčame, spejeme k demokratizácii spoločnosti, čo znamená ojk jej humanizácii. Domnievam sovšak, že vtomto období alebo aspoň vpriebehu ďalších dvoch rokov by... mohol ostať trest smrti za tri skutkové podstaty: terorizmus, surové vraždy podla paragrafu 219, genocída. Pripomínam, že je to môj vlastný názor, ale odôvodniť ho môžem týmito skúsenosťami: niekto vzal samopal o zastrelil 16 ľudí. Žiadny iný trest oko trest smrti nie je adekvátny tomuto zločinu ...".
P. Tatár: "Trest oko taký je skupinová psychoterapia. ... Národ si žiada odplatu za niečo zlé, čo sa stalo. My sme sa ešte nenaučili byť nenásilní. Vo svete prevažuje názor, že by sa mal trest smrti zrušiť. Aj ja sa prikláňam k tomuto názoru."
F. Gál: "Trest smrti treba zrušiť. Dôvody: trest smrti je indikátorom postojov spoločnosti, indikátorom jej vyspelosti - prostredníctvom tohto postoja spoločnosť manifestuje nie vzťah k odsúdenému, ale k sebe samej, k ľudskému životu. Som tiež presvedčený, že je tu veľa príkladov dobovej interpretácie ťažkých zločinov. Trest smrti je však neodvoľateľný verdikt "
J. Budaj: "Trest smrti nie je ničím, čo byvážnemu delikventovi mohlo byť hrozbou. Stráca sa výchovný aspekt alebo aspoň zastrašovanie. Ostáva rozhodnutie, ktoré nemožno zmeniť. Osobne sa prikláňam k tomu, aby trest smrti bol zrušený." (Verejnosť, 10. 4. 1990).
A čo si myslí verejnosť? Podľa nepublikovaného výskumu, ktorý tesne pred amnestiou uskutočnil pracovník katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Imrich Vašečka, verejnosť voči odsúdeným prechovávala zdržanlivý až nepriateľský postoj. Celkom jednoznačne sa v tomto zmysle vyjadrilo takmer 72 percent opýtaných. Verejnosť takisto necítila potrebu prehodnocovať oprávnenosť rozsudkov vynesených v časoch vlády totality, preukázala značnú neinformovanosť vo veci humanitárnych podmienok výkonu trestu v našich väzniciach a - akovyplýva z iných výskumov v tom istom čase - zaujímala značne odmietavý postoj k zrušeniu trestu smrti. Iste k tejto situácii prispeli aj masovo-komunikačné prostriedky, ktoré v čase "výbuchu" väzenského problému venovali značný priestor nepokojom vo väzniciach a takmer nijaký, aby vyjadrili verejnú mienku v prospech resocializácie amnestovaných (pozri napríklad Národná obroda, 8.6.1990). Čo dodať nazáver? Väzenský problém musel vybuchnúť. Bol organickou súčasťou výbuchu občianskej nespokojnosti po roky a desaťročia trvajúcej neslobode a útlaku, poroky a desaťročia trvajúcej situácii v našom súdnictve a neprávnosti štátu. Bol reakciou na nehumánne podmienky výkonu trestu v našich väzniciach. Vcelku logická a oprávnená bola aj reakcia príslušníkov zboru nápravnej výchovy. Stali sa predmetom jednostrannej kritiky a nátlaku zo strany odsúdených. Aj oni však boli iba časťou nefungujúcich spoločenských mechanizmov. Aj oni si vykonávali službu v inštitúciách, ktoré svojim režimom pripomínali skôr koncentračné tábory ako ústavy pre prevýchovu
ľudí, čo sa z tých či oných dôvodov dostali do rozporu so zákonom. A v istom zmysle bola oprávnená aj reakcia verejnosti, ktorá ovplyvnená charakterom informácií prúdiacich z masovokomunikačných prostriedkov a celkovou búrlivou situáciou v čase ponovembrových udalostí, pociťovala skôr neistotu a strach z toho, čo bude zajtra, ako potrebu venovať sa osudom desiatok tisícov väzňov, čo mali opustiť brány zariadení, vo vedomí ľudí zafixovaných skôr ako vysoké školy zločinu než ako "ústavy nápravnej výchovy". Nerád by som v tejto súvislosti podcenil aj úlohu tých, ktorým zneistenie spoločenskej situácie jednoducho vyhovovalo. Po novembri sa pre nich vžil názov "temné sily" či "staré štruktúry". A tak jediný politický subjekt, ktorý vzal na seba úlohu prispieť k hľadaniu konsenzu, upokojeniu výbušnej situácie vo väzniciach i artikulácie vybičovanej verejnej mienky bolo hnutie Verejnosť
proti násiliu. Ostatné politické strany a hnutia sa uspokojili s tým, že vo svojích denníkoch zverejňovali "senzačné" informácie o väzenských vzburách. Paradoxným výsledkom aktivity hnutia v prospech zlepšenia humanitárnych podmienok života vo väzniciach bol pomerne značný pokles sympatií hnutia v očiach verejnosti.
Rušné Vianoce 1989 som si pripomenul o rok, keď som počas vianočných sviatkov mal trochu viac času pracovať na tomto rukopise. Dostal sa mi vtedy do rúk denník Verejnosť z 19. decembra 1990. V jeho prílohe som si všimol tučne vysádzaný nadpis "Jack London z leopoldovského bahna". Z fotografie pozeral na mňa Jožo Roháč, vyjednávač z Leopoldova. Spomenul som si na príbeh tohto mladého muža. Niekoľkokrát sa pokúšal legálne vysťahovať do cudziny. Za totalitného režimu však čosi podobné nebolo možné. A tak sa rozhodol pre riskantný kúsok - prekročiť hranice so zbraňou v ruke a s rukojemníkom. Skončil s trinásťročným trestom v Leopoldove. Bol jedným z tých, ktorí snami prežili Vianoce 1989 na Jiráskovej 10. Spolu s Ľubom Feldekom sme vtedy kuli plány o jeho budúcnosti. Práve Feldek mu navrhol, Aby začal písať. Na základe milosti prezidenta sa v druhej polovici roku 1990
ocitol na slobode. Vo Verejnosti som si prečítal jeho báseň a poviedku z väzenského prostredia. Básňou Jozefa Roháča ukončím kapitolu o väzenskom
probléme.
Krvavá chodba
Koľkokrát prešiel som popri
tých krvavých škvrnách
tok často zmiešaných s mojou ...
Koľkokrát ešte prejdem tou chodbou
plnou boľavých stonov,
úderov
o hysterických výkrikov ...
Koľkokrát ešte, povedz,
koľkokrát ešte ...
Z plesnivých múrov
padá omietka
vanie tuberkulóza, kričia tisíce vrážd
a ja už cítim jej pazúry, akoby som
tie vraždy spáchal sám,
hoci som nezabil nikoho ...
Ó, Bože, spór toto semenisko desu a hrôzy,
splav ho dolu vodou, spáľ ho ohňom, hocičím
len nech už nepočujem ten strašný vzdych,
tupý úder
a temné nič ...
Naveky buďte prekliate, mreže,
prekliate ako zviera, čo väzí v nich,
a najmä človek, čo staval ich ...
Všetci sme prekliati ...
VLeopoldove, 23. 2. 1988
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)