Pretlak protichodných informácií, sporov, dezinformácií, emócií…, kombinovaný s atmosférou pandémie covidu, domácimi a zahranično-politickými problémami, úzkosťou, existenčnými starosťami, osamelosťou, samotou, strachu zo smrti... je ťaživý. Pokusy vcítiť sa do role „toho druhého“ sú dôležité. Terapeuti tomu tuším hovoria výmena rolí.

Štefan Hríb napísal k tejto téme podstatný text (uverejnený na stránke www.tyzden.sk 16.1.2021 pod názvom „Unavený, nahnevaní, sami). Končí takto: „Táto pandémia je hrozná, ani ja ju nezvládam. Ale ešte hroznejší bude svet, v ktorom sa pre svoje reálne zlyhania prestaneme navzájom považovať za ľudí. Začnem od seba: Pán Matovič, želám Vám aspoň trochu radosti.“

Pravda pravdúca. Želať „tomu druhému“, hoci aj nepriateľovi, trochu radosti je dobré. Čo dobré – je to aj v duchovných základoch našej civilizácie. Isté pochybnosti sa síce vnucujú, ale kto je bez viny? Vlastne aj tí vášniví politickí zvestovatelia jediného správneho riešenia sú iba ľudia. Akurát bigotná náboženská a politická viera môže byť vražedná.

Slovenský semafor, alebo český PES, raz prepnú na zelenú. Obávam sa, že krajina bude „zamorená“ masou psychicky postihnutých občanov. Nemali by sme v predstihu premýšľať o krízových scenároch? Pripravovať odborné tímy a patričné kapacity? Robiť osvetu? Postihnutých bude veľa, celoplošná psychoterapia našťastie neexistuje.

Pandémia covidu, podobne ako iné pandémie, vrátane tých mentálnych, zanechá stopu v kolektívnej pamäti. Niet pochýb, že covid zvládneme. Prvý raz v dejinách ľudských bytostí však začína byť reálna možnosť, že nás zničí to, o čom píše Štefan Hríb. Až v zápasoch so sebou, a svojimi démonmi, sa rodí človek hodný toho mena. Nejaký vírus je „iba“ memento na ceste.

Písané pre Denník N