Požiadali ma z Rotary klubu Frýdek-Místek o online sviatočnú úvahu, ktorá by poslucháčov naladila do pohody. Prekérne zadanie.
Zosumarizoval som, ešte raz, myšlienky, ktoré sa vzťahovali k roku 2020.
Rok začínal očakávaním zmien. V atmosfére bolo cítiť nádej. Rok končí – a sme svedkami mnohých sklamaní. V atmosfére cítiť strach a neistotu. Hľadajú sa „vinníci“ a „ochrancovia“.
To zázračné slovo pohoda. Čo však to slovo dnes znamená? Naše plné stoly vs deti v tábore Moria na Lesbose? Naša demokracia vs. narušené osobnosti pri politickom kormidle?
Sedemnásteho novembra tohto roku, na námestí, kde sme v 89 stáli na tribúnach a vzývali slobodu, som pozeral do tvárí ľudí a videl som temný dav.
Ako dieťa holocaustu mám rozvinutú citlivosť na riziko násilia. Ako fanúšik dialógu celý život hľadám spôsob, ako sa rozprávať s človekom iného názoru a áno – aj s nepriateľom.
Kde však je v neistých časoch demarkačná línia, za ktorou prepukne násilie, a kde hranica dialógu, keď neprebieha tvárou v tvár, ale v anonymnom priestore sociálnych sietí?!
A potom sú tu otázky, ktoré si kladiem ako človek generácie na odchode. Akú stopu zanechávame a komu odovzdávame štafetu? A kam ukazujeme prstom do budúcnosti?
Vidím to takto: Svet je jeden pre všetkých. Globalizácia nie je ideológia, ale fakt súčasnosti. Ploty medzi náboženstvami a politickými vierami sú nabité vysokým napätím – prekážajú. Ľudia na okraji sú naším svedomím – aj oni sú my. Pády na hubu sú nepríjemné, ale poučné. Negatívne emócie sú síce dobrá marketingová karta, ale otvárajú dvere do ničoty. Budúcnosť má ženskú tvár.
Rúška na našich tvárach mnohým sňali masky. Ako starý chlap sa bránim značke „riziková skupina“. Tou sú jednoznačne naše deti a vnúčatá. Rozmýšľam o smrti, ktorá bola vytesnená z našich životov ako fuj, a pritom je mierou, ktorá nám pripomína, kto sme naozaj.
Prajem vám všetkým, aby ste nemuseli svoju životnú energiu a čas míňať na susedské spory, aby vám stačilo, čo máte, aby ste prijali fakt, že naozajstný život je neustále riešenie konfliktov a je dobré pri ich riešení myslieť na to, že existujú veci, za ktoré treba ísť s kožou na trh nadoraz.
Povedal som na začiatku, že v strachu a neistote hľadáme „vinníkov“ a „veľkých záchrancov“. Mnohí tušíme, že to je svetlo a tma v nás.
Jasne, každý potrebuje nejaký maják na obzore. Navigáciou nech nám je staré dobré Zlaté pravidlo. Stačí však nejaké pravidlo? A stačí to zlaté? Nemali by sme rozdávať dobro bez nárokov?
A napokon: koľko naozajstných vzťahov človek dokáže nadviazať v konkrétnych obdobiach života. Napríklad tie moje: Vlasta. Založila a šéfuje neziskovke, ktorá vracia ľudí do života. Medzi nimi napríklad Richarda, ktorého našla v psychiatrickej liečebni totálne uzavretého do seba. Medzičasom mu Vlasta umožnila vydať dve knihy poézie a tú druhú s jeho nádhernými kresbami. Dnes je Vlastiným asistentom. Alebo Vojto. Vracia z ulice do života bezdomovcov. Darí sa mu to u šiestich z desiatich. Alebo pani Jitka. Každé ráno privezie do mojej obľúbenej kaviarničky skvelé domáce koláčiky upečené v noci. Peter denne zachraňuje zneužívané a týrané deti. Jarda sa opakovane vracia na Lesbos, aby pomohol tamojších detským sirotám.
Trable patria k životu. Nádej je nesmrteľná.
Rok začínal očakávaním zmien. V atmosfére bolo cítiť nádej. Rok končí – a sme svedkami mnohých sklamaní. V atmosfére cítiť strach a neistotu. Hľadajú sa „vinníci“ a „ochrancovia“.
To zázračné slovo pohoda. Čo však to slovo dnes znamená? Naše plné stoly vs deti v tábore Moria na Lesbose? Naša demokracia vs. narušené osobnosti pri politickom kormidle?
Sedemnásteho novembra tohto roku, na námestí, kde sme v 89 stáli na tribúnach a vzývali slobodu, som pozeral do tvárí ľudí a videl som temný dav.
Ako dieťa holocaustu mám rozvinutú citlivosť na riziko násilia. Ako fanúšik dialógu celý život hľadám spôsob, ako sa rozprávať s človekom iného názoru a áno – aj s nepriateľom.
Kde však je v neistých časoch demarkačná línia, za ktorou prepukne násilie, a kde hranica dialógu, keď neprebieha tvárou v tvár, ale v anonymnom priestore sociálnych sietí?!
A potom sú tu otázky, ktoré si kladiem ako človek generácie na odchode. Akú stopu zanechávame a komu odovzdávame štafetu? A kam ukazujeme prstom do budúcnosti?
Vidím to takto: Svet je jeden pre všetkých. Globalizácia nie je ideológia, ale fakt súčasnosti. Ploty medzi náboženstvami a politickými vierami sú nabité vysokým napätím – prekážajú. Ľudia na okraji sú naším svedomím – aj oni sú my. Pády na hubu sú nepríjemné, ale poučné. Negatívne emócie sú síce dobrá marketingová karta, ale otvárajú dvere do ničoty. Budúcnosť má ženskú tvár.
Rúška na našich tvárach mnohým sňali masky. Ako starý chlap sa bránim značke „riziková skupina“. Tou sú jednoznačne naše deti a vnúčatá. Rozmýšľam o smrti, ktorá bola vytesnená z našich životov ako fuj, a pritom je mierou, ktorá nám pripomína, kto sme naozaj.
Prajem vám všetkým, aby ste nemuseli svoju životnú energiu a čas míňať na susedské spory, aby vám stačilo, čo máte, aby ste prijali fakt, že naozajstný život je neustále riešenie konfliktov a je dobré pri ich riešení myslieť na to, že existujú veci, za ktoré treba ísť s kožou na trh nadoraz.
Povedal som na začiatku, že v strachu a neistote hľadáme „vinníkov“ a „veľkých záchrancov“. Mnohí tušíme, že to je svetlo a tma v nás.
Jasne, každý potrebuje nejaký maják na obzore. Navigáciou nech nám je staré dobré Zlaté pravidlo. Stačí však nejaké pravidlo? A stačí to zlaté? Nemali by sme rozdávať dobro bez nárokov?
A napokon: koľko naozajstných vzťahov človek dokáže nadviazať v konkrétnych obdobiach života. Napríklad tie moje: Vlasta. Založila a šéfuje neziskovke, ktorá vracia ľudí do života. Medzi nimi napríklad Richarda, ktorého našla v psychiatrickej liečebni totálne uzavretého do seba. Medzičasom mu Vlasta umožnila vydať dve knihy poézie a tú druhú s jeho nádhernými kresbami. Dnes je Vlastiným asistentom. Alebo Vojto. Vracia z ulice do života bezdomovcov. Darí sa mu to u šiestich z desiatich. Alebo pani Jitka. Každé ráno privezie do mojej obľúbenej kaviarničky skvelé domáce koláčiky upečené v noci. Peter denne zachraňuje zneužívané a týrané deti. Jarda sa opakovane vracia na Lesbos, aby pomohol tamojších detským sirotám.
Trable patria k životu. Nádej je nesmrteľná.