Nie je pravda, myslím si, že sociálne siete sú príčinou šírenia nenávisti vo verejnom priestore. Sú iba prostriedkom. Podobne jazyk, ktorý sa v ňom udomácnil. Šírenie nenávisti vyplýva z faktu, že duch našej doby je presýtený negatívnymi emóciami. Ich zdieľanie je technologicky možné a spoločensky akceptované. Témy sú k dispozícii – od životného prostredia, cez konflikty kultúr, náboženstiev a politických ideológií až po konkrétne osobné a skupinové záujmy.

Odkiaľ pramení epidémia negatívnych emócií? Ich nositelia si, samozrejme, myslia, že zo spochybňovania evidentných „faktov“ a „právd“. Mnohí sú ochotní ísť s kožou na trh až do roztrhania tela. Alebo aspoň až do roztrhania svojich protivníkov. Obeťou je, samozrejme, láskavosť a súcit, dialóg, hľadanie prienikov v rozmanitosti, šírenie pocitu neistoty, strachu, blbá nálada a v konečnom dôsledku prapodivný jav – roztrasený človek, ktorý hľadá „spásu“ v dave a mimo seba.

Zrejme práve tu je spočívajú riziká, že kormidla sa chopia obskurné postavičky náboženských a politických vodcov, ktorí budú tvrdiť, že poznajú liek na problémy. Teda, už sa ho niekde skutočne chopili a inde sú na ceste k moci. Gulášovitý charakter našej hektickej doby tomu prihráva. Keď hovorím gulášovitý, myslím komplexnosť a neprehľadnosť ciest a cestičiek džungľou digitalizovaného sveta všednodennosti. Pre moju „veteránsku“ generáciu to platí určite.

Podobne ako iní, aj ja hľadám oporu, inšpiráciu, motiváciu a múdrosť predovšetkým v živej komunikácii. Tá je však prirodzene fragmentálna, často náhodná a nedáva dohromady celok. Tu je ilustrácia z posledného obdobia:

Tomáš Radil, neurológ a psychológ, preživší Auschwitz: „Disperzia nenávisti je dôležitá! Boh nás ochraňuj pred jej fokusováním na jednu dve skupiny ľudí.“ Jasne, Tomáš, my židia vieme o čom hovoríš. K Tomášovi jedna poznámka: Keď ideme spolu do krčmy alebo do kaviarne, sedí chrbtom k stene. Pre istotu. Nedávno som si všimol, že nie je sám.

P.Z., keď som sa ho pýtal na názor k mojim glosám povedal: „Nečítam, nezaujíma ma to.“ Po tomto jeho vyjadrení nastala kríza nášho vzťahu.

Juro Flamík, keď som sa mu zdôveril s averziou k P.Z.: „Tvoj vzťah k nemu je problém, nie on. Nalož s tým vzťahom, ako uznáš za vhodné.“ Vďaka Juraj, stratiť kamaráta je tak jednoduché a súčasne tak smutné. Vzal som si tvoje ponaučenie k srdcu.

Juro Kalina, keď som mu položil rečnícku otázku: „Čo s tým chaotickým virvarom v živote a spoločnosti?“ „Robiť si poriadne svoje,“ odpovedal. Však hej, robiť si svoje a nekašlať na to, čo „moje“ presahuje. Je to o profesionálnej kompetencii i ľudskej a občianskej zodpovednosti. Snažím sa.

Peter Pöthe (priateľ a detský psychiater), keď som sa radil, ako sa správať v konflikte s konkrétnym agresívnym psychopatom, s ktorým zdieľam podstatný priestor privátneho života: „Neustupovať, ale súčasne myslieť na jeho deti.“ Nebudem ustupovať a pošlem jeho deťom manželkine knihy. Hlavne sa držať na uzde a nevyskakovať – nič sa tým nevyrieši.

Nedávno sa ma Matej, nacionalista s ktorým si dlhodobo dopisujem, spýtal: „Ako si mohol prevziať vyznamenanie, keď má v názve antisemitu Ľudovíta Štúra?“ Dilema sedí Matej, odpísal som.

Na záver: v dilemách, konfliktoch, neistotách… kráčame životom. Odkázaní na svetielko morálnej navigácie kdesi nad nami. A pred nami istota všetkých istôt. K tomu J.B., psychoterapeut, senior, ako ja, a kamarát: „Od detí nečakám nič, od personálu v starobinci čisté, kvietkované posteľné prádlo, a púšťať videá s vnúčatami.“ To ja by som čakal viac, ale pripúšťam, že Jirka je realista.