Sedemnásteho novembra 2019 bolo tridsiate výročie česko-slovenskej Nežnej revolúcie. Pred polnocou som sa ocitol v bratislavskom rockovom klube Fuga, kde mal premiéru koncert skupiny Drť.
Texty piesní spočívali v doslovných citáciách medializovaných rozhovorov s posledným šéfom komunistickej tajnej polície. Miestnosť bola plná ľudí, ktorí sa narodili po Novembri 89. Rozumeli tomu, čo počuli?
Hovorí sa, že sviatky vianočné sú aj sviatkami pokorného prijímania života, odpúšťania, predsavzatí. Človek by sa asi nemal pýtať: A tí fízli, čo? Požiadali o odpustenie? A tí, čo si po páde hyenistického komunistického režimu našli v nových pomeroch bez zaváhania cesty a cestičky k profitom na úkor pravidiel, dobrých mravov a na úkor blížnych – čo tí?
Medzi sviatkami som pozeral na film Jara Vojteka o Andrejovi Bánovi, vojnovom korešpondentovi, kamarátovi. Je o tom, že utrpenie slušného človeka je aj utrpením ľudí v oblastiach vojnových konfliktov, ľudí na úteku, I ľudí na okraji našej relatívne blahobytnej a slobodnej spoločnosti, ľudí, ktorí sa boria so vzťahmi vo svojom blízkom a najbližšom prostredí.
Možno by sme sa mali pýtať i sami seba: Nie je aj naša ľahostajnosť k trpiacim jednou z príčin, prečo nevoláme po spravodlivosti voči tamtým hajzlom? Nie je prímesou podhubia, z ktorého sa rodia „tu a teraz“ démoni minulosti?
Počas vianočných sviatkov som, v dialógu s Mirom Tóthom, napísal text, ktorý by som rád považoval za svoje osobné posolstvo do nasledujúceho roku:
Svetlo a tma je tvoja duša.
Ste spolu ráno, cez deň i v noci.
Svetlo a tma.
Vodcovia vzývali „Za Boha a národ!“, „Pôdu a krv!“.
Ukázali na vás, so žltými hviezdami na prsiach: „Nie ste ako my!“
Ukrývali ste sa v horách o mraze a hlade.
Udali vás susedia – chceli váš koberec.
Prišli muži v uniformách, nahnali vás do dobytčích vagónov. Konečná: Terezín.
Tehotné ženy na „príjme“ čakala kyretáž.
Teba z neznámych dôvodov z jej tela nevytrhli.
Porodila za ostnatými drôtmi.
Kojila ťa súčasne s dcérou kamarátky, ktorá stratila mlieko.
„Na izbe som ťa uložila do krabice od margarínu.
Keď vošiel do izby nemecký vojak, zamrzol mu krik v ústach.
Bol si blonďaté batoľa s modrými očami.”
Chlapi poslali tortu,
pozliepanú z denného prídelu
chleba a marmelády.
Niekto ti dal do rúk handrovú bábiku,
iný sa prihovoril, pohladil,
mama bola nablízku.
Bolo to v čase,
keď tvojho otca zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu.
Tri dni pred koncom vojny.
Po vojne ti chcela byť mamkou aj otcom súčasne.
Jeden matkootec
a jeden fantómový otec.
Si stále dieťa holocaustu,
aj tvoje deti a vnúčatá nimi sú.
Syndróm medzigeneračného prenosu.
Aj dnes počúvaš niektorých politikov...
Úzkosť a strach,
smútok a nádej.
Ukladáš kamienky na skutočné i fiktívne hroby.
Staré fotografie, ktoré si našiel v krabici, keď mama umrela,
a pár jej viet vytrhnutých z príbehu, ktorý ti nikdy neporozprávala.
Rozhodol si sa pre nádej, zápas a vieru,
že deťom a vnúčatám neodovzdávaš iba traumu,
ale aj odkaz drahých mŕtvych.
Svetlo a tma sú naše duše.
Sme spolu ráno, cez deň i v noci,
pokiaľ nezabudnete.
Hovorí sa, že sviatky vianočné sú aj sviatkami pokorného prijímania života, odpúšťania, predsavzatí. Človek by sa asi nemal pýtať: A tí fízli, čo? Požiadali o odpustenie? A tí, čo si po páde hyenistického komunistického režimu našli v nových pomeroch bez zaváhania cesty a cestičky k profitom na úkor pravidiel, dobrých mravov a na úkor blížnych – čo tí?
Medzi sviatkami som pozeral na film Jara Vojteka o Andrejovi Bánovi, vojnovom korešpondentovi, kamarátovi. Je o tom, že utrpenie slušného človeka je aj utrpením ľudí v oblastiach vojnových konfliktov, ľudí na úteku, I ľudí na okraji našej relatívne blahobytnej a slobodnej spoločnosti, ľudí, ktorí sa boria so vzťahmi vo svojom blízkom a najbližšom prostredí.
Možno by sme sa mali pýtať i sami seba: Nie je aj naša ľahostajnosť k trpiacim jednou z príčin, prečo nevoláme po spravodlivosti voči tamtým hajzlom? Nie je prímesou podhubia, z ktorého sa rodia „tu a teraz“ démoni minulosti?
Počas vianočných sviatkov som, v dialógu s Mirom Tóthom, napísal text, ktorý by som rád považoval za svoje osobné posolstvo do nasledujúceho roku:
Svetlo a tma je tvoja duša.
Ste spolu ráno, cez deň i v noci.
Svetlo a tma.
Vodcovia vzývali „Za Boha a národ!“, „Pôdu a krv!“.
Ukázali na vás, so žltými hviezdami na prsiach: „Nie ste ako my!“
Ukrývali ste sa v horách o mraze a hlade.
Udali vás susedia – chceli váš koberec.
Prišli muži v uniformách, nahnali vás do dobytčích vagónov. Konečná: Terezín.
Tehotné ženy na „príjme“ čakala kyretáž.
Teba z neznámych dôvodov z jej tela nevytrhli.
Porodila za ostnatými drôtmi.
Kojila ťa súčasne s dcérou kamarátky, ktorá stratila mlieko.
„Na izbe som ťa uložila do krabice od margarínu.
Keď vošiel do izby nemecký vojak, zamrzol mu krik v ústach.
Bol si blonďaté batoľa s modrými očami.”
Chlapi poslali tortu,
pozliepanú z denného prídelu
chleba a marmelády.
Niekto ti dal do rúk handrovú bábiku,
iný sa prihovoril, pohladil,
mama bola nablízku.
Bolo to v čase,
keď tvojho otca zastrelili na pochode smrti zo Sachsenhausenu.
Tri dni pred koncom vojny.
Po vojne ti chcela byť mamkou aj otcom súčasne.
Jeden matkootec
a jeden fantómový otec.
Si stále dieťa holocaustu,
aj tvoje deti a vnúčatá nimi sú.
Syndróm medzigeneračného prenosu.
Aj dnes počúvaš niektorých politikov...
Úzkosť a strach,
smútok a nádej.
Ukladáš kamienky na skutočné i fiktívne hroby.
Staré fotografie, ktoré si našiel v krabici, keď mama umrela,
a pár jej viet vytrhnutých z príbehu, ktorý ti nikdy neporozprávala.
Rozhodol si sa pre nádej, zápas a vieru,
že deťom a vnúčatám neodovzdávaš iba traumu,
ale aj odkaz drahých mŕtvych.
Svetlo a tma sú naše duše.
Sme spolu ráno, cez deň i v noci,
pokiaľ nezabudnete.