Symboly, rituály, legendy a mýty tvoria (tiež) dejiny. Ich interpretácie sú často dielom ľudí poplatných aktuálnej moci. Príkladov je, koľko chcete. Z najnovších dejín napríklad vnímanie vojnovej Slovenskej republiky a osobnosti Jozefa Tisa, cez Slovenské národné povstanie, obdobie komunizmu, November 89, rola Václava Havla a tak ďalej. Spoločný štát Čechov a Slovákov nie je výnimka.

Matne si spomínam na text, ktorý koloval „medzi nami“ tesne pred Novembrom 89. Napísal ho skvelý evolučný biológ Ladislav Kováč – po Novembri 89 prvý porevolučný minister školstva. Cítil som z neho nostalgiu za Rakúsko – Uhorskom. Impériom, ktoré bolo pre jedných domovom a pre iných žalárom národov. O mnoho rokov neskôr som čítal román Josepha Rotha Pochod Radeckého. Rozpráva o posledných dňoch monarchie, s predtuchou neistých a temných časov, po jeho rozpade, ktorý symbolizovalo umieranie a smrť cisára Františka Josefa I.

Neisté a temné časy na seba nenechali dlho čakať. Príčinou boli ideológie nacionálneho a internacionálneho socializmu, plus, ako to už v dejinách býva, mocenské a ekonomické záujmy silných hráčov. Dôsledkom bola prvá svetová vojna.

Po tejto vojne vzniklo aj demokratické Československo. Vydržalo to zhruba dvadsať rokov, ak si odmyslíme odstredivé tendencie všakovakých nacionalistov, teda aj slovenských. Nehovoriac o chaose a násilnostiach, ktoré sprevádzajú dramatické spoločenské zemetrasenia. Ambície, napríklad slovenských, nacionalistov však museli počkať na iného, robustnejšieho príbuzného – nemecký nacionálny socializmus. Čo prišlo vzápätí, ešte nezapadlo prachom. Myslím napríklad holocaust. Po druhej svetovej vojne nastalo , nové delenie sveta a jeho bipolárnosť, vrátane železnej opony. Na našom území sa udomácnil na dlhé desaťročia komunizmus a s ním politické procesy, teror, a niekoľko vĺn ekonomickej i politickej emigrácie na Západ.

Po Novembri 89, sme mali možnosť žiť krátke tri roky opäť v demokratickom Československu, iba názov tohto štátu sa opakovane menil, až sa rozpadol. Čo na tom, že väčšina si to nepriala? Čo na tom, že otcovia zakladatelia – napríklad Vladimír Mečiar – konšpirovali proti vlastnému štátu a používali pri tom aj kriminálne metódy? Detailnejší popis tohto príbehu už bol neraz publikovaný (napríklad moja pasáž tu: https://www.tyzden.sk/temy/43386/rozpad-ceskoslovenska/). Jednoducho sa rozpadol!

Hovoril som si vtedy, že Únia európskych štátov – pretože tak to mnohí cítili – jazvu zacelí. Dnes EÚ zažíva opätovnú resuscitáciu nacionalizmu, ostreľovanie jednoty Západu, jeho inštitúcií a liberálnej demokracie, ako to robí systematicky napríklad expremiér a exprezident Českej republiky Václav Klaus, ktorý sám o sebe vydá za malú armádu rezidentov FSB, a mnohí ďalší. Za chrbtom majú mocného spojenca – Kremeľ, sídlo prezidenta Ruskej federácie Putina a symbol nepriateľa Západu.

Vo svojom sociálnom prostredí už necítim nostalgiu za Československom. Necítim ani sentimentálny vzťah k štátu, či národu, ako takému. Bol by som rád, keby fungoval, bol demokratický a právny, ctil ľudské práva a tak podobne, čo nie je žiadna maličkosť. V situácii eskalácie globálnych problémov, volajúcich po globálnych riešeniach, sú lokálne nacionalizmy rovnou cestou do bezradnosti a bezbrannosti národných štátov. Prežijú kultúry a civilizácie s vnútornou potenciou čeliť výzvam doby inak, ako „za plotom“ národného záhumienku? Zdieľaný kultúrny, politický, ekonomický a zbrojný potenciál je základnou podmienkou aj pre prežitie národných kultúr a spoločenstiev. Potenciál nadnárodného spoločenstva, samozrejme. Pretože – opäť symbolicky – „Slovenskí branci“ sú akurát tak náhradou detských hier na vojačikov, podobne ako tých pár lietadiel a obrnencov.

Ako píšem na začiatku: Symboly, rituály, legendy a mýty tvoria (tiež) dejiny. Ich oficiálne interpretácie sú často dielom ľudí poplatných aktuálnej moci. Aktuálna moc, ak to správne chápem, je v rukách ľudu (ak je demokratická). Bolo by dobre, keby k tejto moci cítil rešpekt, keď už jej má slúžiť, a to aj bez ohľadu na momentálne osoby a obsadenie v hlavných rolách. Z tohto hľadiska je storočnica Československa, a všetko okolo tohto výročia, „iba“ upevňovaním pocitu, vedomia, ilúzie... súdržnosti a nie folklórnym sviatkom napríklad vo veľmi osobnej réžii momentálneho prezidenta. Preto, napríklad, predstava, že si dvadsiateho ôsmeho októbra 2018 pustím televíziu, aby som sa pozrel, ako Miloš Zeman rozdáva štátne vyznamenania, je ponurá. Pre mnohých však bolo zrejme ponuré, keď som ja nedávno preberal štátne vyznamenanie od prezidenta Kisku. Napokon, vtedajší premiér Fico a šéf parlamentu Danko to dali z prvého radu príslušného slávnostného aktu, jasne najavo. Čo s tým? Prípad od prípadu. Za seba môžem povedať jediné – prijať vyznamenanie od Andreja Kisku som považoval za správne. Neprijať ho od Zemana, čo v Česku urobili viacerí, je správne dvojnásobne.

Na záver: bolo by dobre, keby som pri stom výročí založenia Československa počúval štátnu hymnu v pozore a s dlaňou na srdci. Nejde to, ako píšem vyššie z mnohých dôvodov. O niektorých som už hovoril. Z celého srdca si však prajem, aby sme si dokázali „tu a teraz“ obhájiť slobodný a dôstojný život. Niet pochýb, že nám to dá poriadne zabrať. Možno aj preto, že svár emócií a rozumu, tak typický pre diskurz o politike, je nám – a teda aj mne – vlastný.

Písané pre Denník N