je vědět, co je správné, užitečné a čestné pro člověka a také, jaké věci jsou dobré a jaké špatné, co je nepotřebné, nečestné;... ctnost je dát to, co si vyžaduje sama čest, být nepřítelem a protivníkem špatných lidí a mravů, ... kromě toho myslet v první řadě na zájmy vlasti, pak na zájmy rodičů a až nakonec na vlastní.“ (Gaius Lucilius. EX LIBRIS I-XXV vel XXVIII-XXX, 1342-1354.)

Čo je však vlasť, ktorej záujmy sú nad všetkým? Pre Gaia Lucilia (asi 180 až 103 pred naším letopočtom), Rímana a aristokrata zrejme Impérium, ktorého bol občanom. A pre mňa „tu a teraz“? Slovensko, ten kus zeme, odkiaľ som odišiel? Alebo Čechy, kde žijem po odchode zo Slovenska? Oči mi nedávno otvoril Joseph Roth – Roth ľavicový, Roth židovský, Roth rakúsky monarchista, katolík, kozmopolita, spisovateľ, novinár, vizionár, ktorý sa uchlastal súbežne s nástupom nacionálneho socializmu a ktorému nad hrobom (Paríž 1939) rečnili katolícky duchovný, židovský rabín, komunistickí spisovateľ Egon Erwin Kisch a zástupca rodu Habsburgov.

Joseph Roth povedal: „Naša epocha je našou vlasťou“ (Filiálka pekla na zemi. Spisy z emigrace. Academia, Praha 2011). V nej máme hľadať svoje miesto. Naozaj nie je dôležité, na ktorom konkrétnom kuse zeme sa mi to podarí. Isto, bolo by fajn, keby to bolo práve na tom, s ktorým ma spájajú hroby predkov, jazyk, príbehy detstva a dospievania, záujmy rodičov, detí a ich detí... Mnohí z našej epochy s tým budú mať problém. Ten fliačik zeme, ktorý by sme chceli nazývať vlasťou, je totiž ako tekutý piesok – má premenlivé hranice, mená, režimy, symboly, rituály, mýty, a občas ho reprezentujú ľudia, s ktorými nehodno sedieť za spoločným stolom.