V druhej polovici januára som dostal list od svojej sesternice. Píše v ňom:
Nepamätám sa na také ťažké a zlé obdobie aké prežívam teraz. Do roboty chodím so strašnou nechuťou a kŕčmi, úprimne závidím ľuďom, ktorí sú už v dôchodkovom veku. Totiž u nás v ústave sa sformovalo VPN z ľudí, ktorí tam naozaj nemajú čo hľadať, celé sa to uberá zlým smerom a žiaľ nenašla sa žiadna osobnosť, ktorá by to dokázala vhodne kočírovať. Starého riaditeľa síce odvolávajú po práve, ale tí, čo sa majú dostať do vedenia nemajú na to nárok po žiadnej stránke. Veľká časť Ľudí je zmanipulovaná, ďalšia sa jednoducho bojí prejaviť, lebo tamojšia VPN nastolila v podstate teror, vládne atmosféra strachu, úzkosti o nedôvery. Ešte som nezažila také ovzdušie podozrievania a nevraživosti, osadenstvo sa rozpadlo na skupinky, ktoré držia spolu proti iným, vybavujú si osobné účty v mene demokracie atd'. Asi to takto beží na mnohých miestach. Mňa to úplne ničí, neviem sa pohybovať v takýchto kalných vodách, keby aspoň človek vedel, oko dlho ešte musí vydržať a oká je perspektíva. Keby som mala kam, v momente by som odišla. Najhoršie je, že akokoľvek so tomu bránim, prenášam tieto problémy a nálady domov. Takže to celkové uvoľnenie, slobodu a radosť človek v takejto atmosfére ani nevie precítiť. Viem, že aj na iných pracoviskách sú podobné problémy..."
Hneď po 17. novembri bolo jasné, že centrálnym problémom spoločnosti nie je len samotná zmena ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany, ale premietnutie tejto zmeny do každodenného života ľudí v inštitúciách národného hospodárstva (nech už náplňou ich činnosti bolo čokoľvek). Situácia bola podobná v školách, podnikoch, vedeckých ústavoch, kultúrnych zariadeniach, ale i športových kluboch, umeleckých agentúrach a pod. Občania štátu mali vo svojom vedomí pevne zafixovaný nielen pojem "nomenklatúra", ale aj jeho obsah. Stručne vyjadrené: po dlhé roky základným predpokladom výberu toho-ktorého odborníka do vyššej funkcie či medzi tzv. kádrové rezervy bolo členstvo v Komunistickej strane. Neskôr sa pre toto
spojenie zaužívali spojenia „nomenklatúrne bratstvá", "komunistické mafie", či "staré štruktúry".
Skutočnosť však bola predsa len zložitejšia. Medzi nomenklatúrnymi kádrami bolo nemálo kvalitných odborníkov a členstvo v Komunistickej strane bolo vo veľkej väčšine konkrétnych prípadov skôr pragmatickým úkonom ako vyjadrením svetonázoru. Tak či onak však "novembrová revolúcia" hneď po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany, vstúpila do podnikov s razanciou, ktorá v modernej histórii nášho štátu nemá obdobu. Jej nositeľmi sa stali bunky hnutia Verejnosť proti násiliu v podnikoch. Vzali na seba úlohu, ktorú sami nazvali očistou podnikov od predstaviteľov starého režimu. Aj keď tomuto procesu predchádzalo zrušenie kádrových oddelení vo všetkých podnikoch - a pokus nahradiť kádrovanie normálnou
personalistikou - to, čo sa vzápätí v podnikoch rozpútalo malo jednoznačne podobu naozajstnej kádrovej vojny. V prvej vlne to bol celkom legitímny pokus novej moci zmietnuť pozostatky tesného spojenia komunistickej vlády s hospodárstvom - oddelenia politického vedenia od hospodárskeho riadenia. Vzápätí sa však do tohto procesu začali premietať po dlhé roky neuspokojené základné potreby ľudí, túžba po odvete a snaha mnohých jednotlivcov profitovať na revolučných premenách spoločnosti. Neregulovaný priebeh personálnych výmen začal ohrozovať nielen sociálnu klímu v podnikoch, ale aj normálny chod inštitúcií. Na naliehanie predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu - neraz aj proti vôli vel'kej časti jeho aktivistov
a priaznivcov - vydala vláda akési odporúčania, ktoré mali zabrániť úplnému rozkladu riadiacej sféry.
Prvých desať mesiacov ponovembrového vývoja bolo však napriek tomu poznačených značným chaosom v personálnej politike nielen v podnikoch, ale aj v úradoch štátnej správy. Ťažko dnes odhadnúť účinky tejto skutočnosti na fungovanie štátu. Jedno je však isté - sústavný tlak na nomenklatúru vyvolal u väčšiny vyšších riadiacich kádrov z prednovembrového obdobia obrannú reakciu, ktorá posilnila nie hospodárske vedenia podnikov, ale integritu roztrasenej komunistickej strany. Za pozornosť v tejto súvislosti stojí, že uvedené skutočnosti spôsobili ďalšiu z kríz v samotnom hnutí, ktoré sa rozložilo na dve krídla - prvé, ktoré upozorňovalo na negatívny efekt spontánnych kádrovačiek a druhé, ktoré bolo za ich zintenzívnenie. Zástancovia prvého krídla verili v očistnú silu nových trhových vzťahov a tí druhí zase v potrebu vyradiť predstaviteľov "starých štruktúr" z akýchkoľvek riadiacich funkcií. V čase, keď píšem tieto riadky (november 1990) problém personálnych zmien na podnikoch nielenže nie je zažehnaný, ale nadobúda novú intenzitu.
Koncom februára - t. j. v čase keď "kádrová vojna" v podnikoch vrcholila - Centrum pre výskum spoločenských problémov urobilo čitateľskú anketu o problémoch, ktoré najviac trápili občanov na Slovensku. Najpálčivejším - t. j. z hľadiska každodenného života konkrétneho jednotlivca aj nepríjemnejším - problémom na Slovensku (podľa zhruba 5000 čitateľov vtedy ešte obdenníka Verejnosť, ktorí sa do ankety zapojili) bol problém pretrvávania vplyvu starých mocenských mafií. Videli v nich ohrozenie ponovembrového vývoja i svoje vlastné ("ako mám veriť, že došlo skutočne ku zmenám, keď na vedúcich miestach sedia stále tí istí Ľudia?"). Vtom istom čase formulovalo hnutie, ústami vtedajšieho predsedu Slovenskej rady VPN Jána Budaja, svoje stanovisko takto:
"Hnutie VPN vzniklo ako snaha po demokratizácii života u nás. Patrí k nej aj praktická demokracia na pracoviskách. Zmeny na nich sú pociťované veľmi naliehavo. Tlak rastie s pocitom existenčnej neistoty, ale ajz potrieb zlepšiť pracovné a sociálne podmienky. Pracujúci sa obracali s týmito otázkami na aktivistov VPN. Tí preukázali vysokú schopnosť samoorganizácie v uvedených problémoch. Očakávame od VPN, že umožní rekonštrukciu rád pracujúcich v štátnych podnikoch, ale aj ich ustanovenie tam, kde doteraz neboli. Ich právne ustanovenie potvrdí reálny stav. Pracujúci majú záujem o riadenie ajv podnikoch podliehajúcich národným výborom. Druhým právnym subjektom budú slobodné odbory. Veríme, že sa budú dôsledne sústreďovať na typicky odborovú škálu činností - stanú sa obhajcami sociálnych a právnych istôt pracujúcich. Tretím subjektom rozhodovania je vedenie podniku. V tomto prechodnom období, keď na pracoviskách ešte pôsobí Komunistická strana a keď sa uvedené subjekty tvoria, musí byť na pracoviskách prítomné hnutie VPN. Práve pomoc pri tejto rekonštrukcii je úlohou nás všetkých, ktorí sa považujú za súčasť hnutia za demokraciu v praxi." (Práca, 25. 1.1990).
Môj osobný názor bol v tom čase predmetom ostrej kritiky práve zo strany Jána Budaja. Bol som totiž presvedčený, že organizácie VPN do podnikov nepatria. Mal som celý rad informácií o tom, že pod zástavou nášho hnutia sa v podnikoch formujú šíky karieristov a ľudí profesionálne nekvalitných. Vedel som, že formovanie podnikových rád, nezávislých odborov a samosprávnych orgánov je dlhodobý proces, ktorý nemôže prirodzene prebiehať pod kontrolou politického hnutia. Príliš mi to pripomínalo praktiky z dôb nedávno minulých.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Hneď po 17. novembri bolo jasné, že centrálnym problémom spoločnosti nie je len samotná zmena ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany, ale premietnutie tejto zmeny do každodenného života ľudí v inštitúciách národného hospodárstva (nech už náplňou ich činnosti bolo čokoľvek). Situácia bola podobná v školách, podnikoch, vedeckých ústavoch, kultúrnych zariadeniach, ale i športových kluboch, umeleckých agentúrach a pod. Občania štátu mali vo svojom vedomí pevne zafixovaný nielen pojem "nomenklatúra", ale aj jeho obsah. Stručne vyjadrené: po dlhé roky základným predpokladom výberu toho-ktorého odborníka do vyššej funkcie či medzi tzv. kádrové rezervy bolo členstvo v Komunistickej strane. Neskôr sa pre toto
spojenie zaužívali spojenia „nomenklatúrne bratstvá", "komunistické mafie", či "staré štruktúry".
Skutočnosť však bola predsa len zložitejšia. Medzi nomenklatúrnymi kádrami bolo nemálo kvalitných odborníkov a členstvo v Komunistickej strane bolo vo veľkej väčšine konkrétnych prípadov skôr pragmatickým úkonom ako vyjadrením svetonázoru. Tak či onak však "novembrová revolúcia" hneď po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany, vstúpila do podnikov s razanciou, ktorá v modernej histórii nášho štátu nemá obdobu. Jej nositeľmi sa stali bunky hnutia Verejnosť proti násiliu v podnikoch. Vzali na seba úlohu, ktorú sami nazvali očistou podnikov od predstaviteľov starého režimu. Aj keď tomuto procesu predchádzalo zrušenie kádrových oddelení vo všetkých podnikoch - a pokus nahradiť kádrovanie normálnou
personalistikou - to, čo sa vzápätí v podnikoch rozpútalo malo jednoznačne podobu naozajstnej kádrovej vojny. V prvej vlne to bol celkom legitímny pokus novej moci zmietnuť pozostatky tesného spojenia komunistickej vlády s hospodárstvom - oddelenia politického vedenia od hospodárskeho riadenia. Vzápätí sa však do tohto procesu začali premietať po dlhé roky neuspokojené základné potreby ľudí, túžba po odvete a snaha mnohých jednotlivcov profitovať na revolučných premenách spoločnosti. Neregulovaný priebeh personálnych výmen začal ohrozovať nielen sociálnu klímu v podnikoch, ale aj normálny chod inštitúcií. Na naliehanie predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu - neraz aj proti vôli vel'kej časti jeho aktivistov
a priaznivcov - vydala vláda akési odporúčania, ktoré mali zabrániť úplnému rozkladu riadiacej sféry.
Prvých desať mesiacov ponovembrového vývoja bolo však napriek tomu poznačených značným chaosom v personálnej politike nielen v podnikoch, ale aj v úradoch štátnej správy. Ťažko dnes odhadnúť účinky tejto skutočnosti na fungovanie štátu. Jedno je však isté - sústavný tlak na nomenklatúru vyvolal u väčšiny vyšších riadiacich kádrov z prednovembrového obdobia obrannú reakciu, ktorá posilnila nie hospodárske vedenia podnikov, ale integritu roztrasenej komunistickej strany. Za pozornosť v tejto súvislosti stojí, že uvedené skutočnosti spôsobili ďalšiu z kríz v samotnom hnutí, ktoré sa rozložilo na dve krídla - prvé, ktoré upozorňovalo na negatívny efekt spontánnych kádrovačiek a druhé, ktoré bolo za ich zintenzívnenie. Zástancovia prvého krídla verili v očistnú silu nových trhových vzťahov a tí druhí zase v potrebu vyradiť predstaviteľov "starých štruktúr" z akýchkoľvek riadiacich funkcií. V čase, keď píšem tieto riadky (november 1990) problém personálnych zmien na podnikoch nielenže nie je zažehnaný, ale nadobúda novú intenzitu.
Koncom februára - t. j. v čase keď "kádrová vojna" v podnikoch vrcholila - Centrum pre výskum spoločenských problémov urobilo čitateľskú anketu o problémoch, ktoré najviac trápili občanov na Slovensku. Najpálčivejším - t. j. z hľadiska každodenného života konkrétneho jednotlivca aj nepríjemnejším - problémom na Slovensku (podľa zhruba 5000 čitateľov vtedy ešte obdenníka Verejnosť, ktorí sa do ankety zapojili) bol problém pretrvávania vplyvu starých mocenských mafií. Videli v nich ohrozenie ponovembrového vývoja i svoje vlastné ("ako mám veriť, že došlo skutočne ku zmenám, keď na vedúcich miestach sedia stále tí istí Ľudia?"). Vtom istom čase formulovalo hnutie, ústami vtedajšieho predsedu Slovenskej rady VPN Jána Budaja, svoje stanovisko takto:
"Hnutie VPN vzniklo ako snaha po demokratizácii života u nás. Patrí k nej aj praktická demokracia na pracoviskách. Zmeny na nich sú pociťované veľmi naliehavo. Tlak rastie s pocitom existenčnej neistoty, ale ajz potrieb zlepšiť pracovné a sociálne podmienky. Pracujúci sa obracali s týmito otázkami na aktivistov VPN. Tí preukázali vysokú schopnosť samoorganizácie v uvedených problémoch. Očakávame od VPN, že umožní rekonštrukciu rád pracujúcich v štátnych podnikoch, ale aj ich ustanovenie tam, kde doteraz neboli. Ich právne ustanovenie potvrdí reálny stav. Pracujúci majú záujem o riadenie ajv podnikoch podliehajúcich národným výborom. Druhým právnym subjektom budú slobodné odbory. Veríme, že sa budú dôsledne sústreďovať na typicky odborovú škálu činností - stanú sa obhajcami sociálnych a právnych istôt pracujúcich. Tretím subjektom rozhodovania je vedenie podniku. V tomto prechodnom období, keď na pracoviskách ešte pôsobí Komunistická strana a keď sa uvedené subjekty tvoria, musí byť na pracoviskách prítomné hnutie VPN. Práve pomoc pri tejto rekonštrukcii je úlohou nás všetkých, ktorí sa považujú za súčasť hnutia za demokraciu v praxi." (Práca, 25. 1.1990).
Môj osobný názor bol v tom čase predmetom ostrej kritiky práve zo strany Jána Budaja. Bol som totiž presvedčený, že organizácie VPN do podnikov nepatria. Mal som celý rad informácií o tom, že pod zástavou nášho hnutia sa v podnikoch formujú šíky karieristov a ľudí profesionálne nekvalitných. Vedel som, že formovanie podnikových rád, nezávislých odborov a samosprávnych orgánov je dlhodobý proces, ktorý nemôže prirodzene prebiehať pod kontrolou politického hnutia. Príliš mi to pripomínalo praktiky z dôb nedávno minulých.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)