Motto: „Pokud existují věřící, existuje Bůh i pro nevěřící.“ (Fedor Gál: Mimochodem/ Mimochodom, BONA FIDE 2022).

Zbytočne nám o našej príbuznosti kážu veľké náboženské a mysliteľské autority od počiatku dejín až po dnešok. My si ideme svoje predsudky a vytvárame si okolo nich svoje – privátne, kmeňové, národné, nadnárodné, štátne, náboženské, politické, kultúrne, vedecké – teórie, viery a mýty. Nič ale nezmení fakt, že máme spoločný koreň, spoločný domov, planétu Zem a jedno Absolútno s rôznymi menami.

Jasné, „strom života“ optikou biologickej evolúcie je jedna vec a kultúrna evolúcia ľudských bytostí druhá. Navyše niektoré duchovné praktiky dokážu „prenastaviť“ našu biologickú pudovosť. Niekedy to trvá aj tisícročia. Taký je napríklad príbeh náboženstiev a mýtov s nimi spojených. Myslím ľudskú spiritualitu, alebo napríklad rolu meditačných cvičení a ich vplyv na náš emocionálny i racionálny život.

Všetci žijeme na jedinej z planét v tej svojej galaxii – jednej z nekonečna galaxií v tomto, jednom z mnohých, vesmírov. Zbytočne to však budete rozprávať niekomu, kto verí, že práve ten jeho fliačik zeme si zaslúži vlastný oltár, vlastné modly, legendy, rituály... Ľudská predpojatosť určuje, kto je „MY“ a kto „ONI“, aby potom celé generácie ľudí umierali kvôli kolektívne zdieľanej identite v kataklizmách násilných konfliktov.

Od nepamäti však existovali aj ľudia, ktorí sa vydávali za hranice svojej „pôdy a krvi“. Jedni z čírej zvedavosti a potreby poznávať. Iní kvôli dobrodružstvu, obchodu, obžive, chamtivosti, alebo úteku pred hladom a násilím. Technologický pokrok nám to podstatne uľahčil. Iní zatiaľ sedeli na priedomí, alebo v krčme a klebetili o čudných svetoch za humnami. Prehistória globalizácie je dostatočne zdokumentovaná.

Oficiálne globalizácia vstúpila do verejného diskurzu až v dobe modernej. Po druhej svetovej, čiže globálnej, vojne sa začala rodiť globalistika, ako náuka o riešení globálnych problémov, napríklad životného prostredia, bezpečnosti, vedeckého a technologického rozvoja. Fragmentácia (zánik a vznik nových a nových kmeňov, štátov, impérií) a globalizácia nás prevádzajú dejinami. Nie je to síce spolužitie bezproblémové, ale JE.

Riešenie globálnych problémov viedlo k vzniku globálnych inštitúcií, stratégií, konceptov... celkovostného (holistického) nazerania na svet. Druhá strana názorového spektra si vystačí s mýtami o veľkosti malého, ale nášho. Naše „veľké“ Rusko, Maďarsko, Srbsko, Amerika first... naša „tisícročná poroba“, náš odveký zápas s germánskym živlom..., naša viera a naša pravda až po občianskej vojny, koncentračné tábory, genocídy.

Dobrí príbuzní, nažívajúci v mieri na jednej udržateľnej planéte Zem, je ilúzia. Veď aj súdržnosť rodín, kmeňov, ideológií a náboženstiev spočíva často v bratovražednom boji, boji s inakosťou a inými. Ruskí nacionalisti, napríklad, práve páchajú genocídu v priamom prenose. Hovorím o Ukrajine. Po priamom prenose však prídu generácie poznačené epigenetickým prenosom, vrátane kolektívne zdieľanej nenávisti a nepriateľstva.

Žeby toto bola ľudská prirodzenosť? Myslím individuálnu a kolektívnu prirodzenosť, ktorá má vo svojich základoch najprv potrebu prežiť a potom prežiť lepšie a ešte lepšie až po hranice možného. Kde však sú hranice možného? V nedohľadne tajomného Absolútna – metaglobálna? Alebo v hraniciach vykolíkovaných národným cítením? Tajomstvo. Koľko tvárí však má tajomstvo? A koľko tvárí viera? A koľko chamtivosť?

Nikdy sa nedozvieme, akú časť metaglobálna premenia ďalšie a ďalšie generácie na svoju domovinu, a čo na to iné živé bytosti, s ktorými sa cestou stretnú. Možno to bude „veľký chaos“, otec všetkých (dočasných) poriadkov. Žeby bol život nekonečný kolobeh začiatkov a koncov, zrodení a smrtí, krátkych a dlhých cyklov s miliardami jednotlivých a konkrétnych príbehov. Osud, náhoda, ale aj kontinuita. Ako som povedal – tajomstvo.

Nazad na zem: Všetci ľudia sú príbuzní, akurát niektorých máme plné zuby. Cez vieru, emócie, predsudky a osobné presvedčenie nejazdí vlak. Pre niekoho je globalizácia ideologická blbosť, pre iného nevyhnutnosť. Možno sú však globalizácia a fragmentácia iba dve strany jednej mince. Na tejto planéte v nekonečnom Univerze, ktorému si hovor ako chceš. Napríklad Príroda. Presahuje nás, sme jej časťou a je večná. JEDNA.

Jedna? A nie je to iba ilúzia a myšlienkový kultúrny konštrukt ľudí, mne podobných? Intelektuálna špekulácia o tom, čo existuje a súčasne je neuchopiteľné? A nebude podstatné, čo a ako žijeme naozaj? A nad nami tajomstvo a zázrak lásky – matky spájania a oddeľovania? Metafory na Boha, Numinózum, Abslolútno, Univerzum, Počiatok všetkého, Gaiu, Morfogenetické pole, teóriu všetkého...

Post scriptum
Iba za „dospelého“ života mojej generácie sme boli minimálne tri razy významne konfrontovaní, v dobrom aj v zlom, s témou globalizácie: 1) Rozvoj informačných technológií stál pri páde komunizmu (ostnaté drôty na hraniciach prestali fungovať), 2) Počas pandémie covidu sa proti nej postavilo zdieľané úsilie ľudstva (myslím najmä na vedu, ktorá je globálna z povahy veci), 3) Pri ruskej invázii na Ukrajinu zastavil agresora zjednotený postoj demokracií (najmä Západu a USA, nie len však ich). O globálnom úsilí riešiť problém klimatických zmien a ochrany životného prostredia škoda hovoriť – stratégia „každý sám za seba“ nikam nevedie.

Poznámka: Kratšiu, a menej rozpracovanú, verziu tohto textu som publikoval v: https://www.tyzden.sk/komentare/90480/fedor-gal-vsetci-ludia-su-pribuzni-akurat-niektorych-mame-plne-zuby/?ref=kat