Pri čítaní posledných prieskumov verejnej mienky na Slovensku na mňa padol zvláštny smútok. To naozaj dnešní mladí ľudia nevedia, že ich rodičia a starí rodičia žili za ostnatými drôtmi? Že tí, čo nekolaborovali, boli masovo a masívne trestaní – a áno, aj vraždení a dlhé roky väznení – napríklad za verejne prejavený názor na režim?
Prečo? Preboha, preto, že to bol režim postavený na neslobode, hnusný režim s prepracovanou hnusnou ideológiou a aparátom, vrátane fízlov, prokurátorov, sudcov..., ktorý dozeral na jej otrocké dodržiavanie. Inak by nemohol existovať.
Jasné, keď nezažiješ na vlastnej koži, literatúra, umenie, osobné svedectvá... poskytujú iba sprostredkovaný obraz skutočnosti. Aj ten však hovorí jasnou rečou. A nielenže hovorí, veď za humnami ho vidíme priam v priamom prenose. Hyenizmus putinovského aparátu na Ukrajine, napríklad. A na našich uliciach vidíme i ľudí na úteku. Zachraňujú si holé životy. Zachrániť si holý život je však „iba“ odpoveď na tú najzákladnejšiu ľudskú potrebu – žiť a prežiť. Človek však chce žiť dôstojne. Bez práv a slobôd, teda aj práva na slobodný pohyb, to jednoducho nejde.
Fakt, že ľudia, ktorí komunistický režim držali nad vodou a dnes sa tvária, ako keby sa nič nestalo, veď oni „len“ plnili rozkazy a rešpektovali vtedajšie právne normy – je čistá podlosť. Áno, komunizmus bol rovnako neľudský režim ako nacizmus, akurát Nemci sa so svojimi nacistami po vojne vyrovnali. Napokon, aj demokratický svet sa s ním vyrovnal v kriminálnej, politickej, ale aj v morálnej a etickej rovine. Začalo to v Norimberku, pokračovalo a pokračuje dodnes. Mimochodom, práve vtedy sa zrodil koncept ľudských práv a pojem genocídy.
Iná vec je, že Slovensko je zaspatý člen európskeho spoločenstva. Vojnový slovenský štát a jeho prezident dodnes prežíva v hlavách časti kresťanského kléru a „slobodných“ občanov Slovenskej republiky. O restoch za zločiny komunizmu ani nehovoriac. Napríklad do nekonečna omieľaný názor, že po Novembri 89 mala byť zrušená komunistická strana. Však žiadna taká už reálne neexistuje. Existovali, existujú a budú existovať zástupy mečiarovcov, ficovcov... kollárovcov, matovičovceov a podobných, ktorým v žilách koluje kultúrny gén nekultúrnosti. To akože mali byť tiež zrušení?
Žasnem nad tým, že podaktorí z potentátov bývalého režimu sa pokúšajú zbaviť vlastnej viny tak, že podávajú žaloby za „poškodenie“ mena. Nech žalujú! Žalujme aj my! Tie súdy potrebujeme ako soľ. Morálny a etický rozmer veci je, vedľa kriminálneho a politického, podstatný. Kým sa nezbavíme príťaže minulosti, budúcnosť bude zašpinená aj našou vinou, našim mlčaním, našou zbabelosťou. Dôsledky vidíme dnes a denne v parlamente, vo vláde, na uliciach... Vidieť je však nanič, pokiaľ sa nedokážeme zdvihnúť a postaviť sa im. Predovšetkým vo voľbách. V opačnom prípade sme na smiech.
Poznámka
Dve citácie z textu použil Peter Getting v článku „Chceli ísť do slobodného sveta. Režim z nich urobil zločincov(SME, 16.11.2022).“ Bude to na margo kauzy sudcu Benedikovičova, ktorému schválili kolegovia 5200 eur na Krajskom súde za "poškodenie dobrého mena" - v skutočnosti za zverejnenie historických faktov.
Text som súbežne poslal do .týždňa (www.tyzden.sk)
Jasné, keď nezažiješ na vlastnej koži, literatúra, umenie, osobné svedectvá... poskytujú iba sprostredkovaný obraz skutočnosti. Aj ten však hovorí jasnou rečou. A nielenže hovorí, veď za humnami ho vidíme priam v priamom prenose. Hyenizmus putinovského aparátu na Ukrajine, napríklad. A na našich uliciach vidíme i ľudí na úteku. Zachraňujú si holé životy. Zachrániť si holý život je však „iba“ odpoveď na tú najzákladnejšiu ľudskú potrebu – žiť a prežiť. Človek však chce žiť dôstojne. Bez práv a slobôd, teda aj práva na slobodný pohyb, to jednoducho nejde.
Fakt, že ľudia, ktorí komunistický režim držali nad vodou a dnes sa tvária, ako keby sa nič nestalo, veď oni „len“ plnili rozkazy a rešpektovali vtedajšie právne normy – je čistá podlosť. Áno, komunizmus bol rovnako neľudský režim ako nacizmus, akurát Nemci sa so svojimi nacistami po vojne vyrovnali. Napokon, aj demokratický svet sa s ním vyrovnal v kriminálnej, politickej, ale aj v morálnej a etickej rovine. Začalo to v Norimberku, pokračovalo a pokračuje dodnes. Mimochodom, práve vtedy sa zrodil koncept ľudských práv a pojem genocídy.
Iná vec je, že Slovensko je zaspatý člen európskeho spoločenstva. Vojnový slovenský štát a jeho prezident dodnes prežíva v hlavách časti kresťanského kléru a „slobodných“ občanov Slovenskej republiky. O restoch za zločiny komunizmu ani nehovoriac. Napríklad do nekonečna omieľaný názor, že po Novembri 89 mala byť zrušená komunistická strana. Však žiadna taká už reálne neexistuje. Existovali, existujú a budú existovať zástupy mečiarovcov, ficovcov... kollárovcov, matovičovceov a podobných, ktorým v žilách koluje kultúrny gén nekultúrnosti. To akože mali byť tiež zrušení?
Žasnem nad tým, že podaktorí z potentátov bývalého režimu sa pokúšajú zbaviť vlastnej viny tak, že podávajú žaloby za „poškodenie“ mena. Nech žalujú! Žalujme aj my! Tie súdy potrebujeme ako soľ. Morálny a etický rozmer veci je, vedľa kriminálneho a politického, podstatný. Kým sa nezbavíme príťaže minulosti, budúcnosť bude zašpinená aj našou vinou, našim mlčaním, našou zbabelosťou. Dôsledky vidíme dnes a denne v parlamente, vo vláde, na uliciach... Vidieť je však nanič, pokiaľ sa nedokážeme zdvihnúť a postaviť sa im. Predovšetkým vo voľbách. V opačnom prípade sme na smiech.
Poznámka
Dve citácie z textu použil Peter Getting v článku „Chceli ísť do slobodného sveta. Režim z nich urobil zločincov(SME, 16.11.2022).“ Bude to na margo kauzy sudcu Benedikovičova, ktorému schválili kolegovia 5200 eur na Krajskom súde za "poškodenie dobrého mena" - v skutočnosti za zverejnenie historických faktov.
Text som súbežne poslal do .týždňa (www.tyzden.sk)