Fedor Gál >

Navigace

15. ledna 2006

Celý svoj dospelý život počúvam o „ja“ - poznaj sám seba, makaj na svojom „ja“, rozvíjaj ho, pigľuj ho, cvič sa v sebazdokonaľovaní a podobne. So záujmom som sa ponáral do zasvätenej literatúry z oblasti filozofie, sociológie, psychológie, mystiky, tibetského budhizmu, jógy. Púšťal som si muziku, ktorej sa hovorilo „duchovná“. Istý čas som sa denne sústredene díval na nejaký bod a vyháňal z hlavy všetko, čo pripomínalo myšlienku. Sedával som so skríženými nohami, dýchal podľa návodu, písal si denníky, spytoval svedomie, čítal Bibliu. Stále som však mal pocit akéhosi nedochôdčaťa. Bože, ako sa priblížiť k tým, ktorí dokážu regulovať svoje životné funkcie, hýbať myšlienkami predmety, týždne hladovať, púhym sústredením sa preniknúť do minulých životov, trúsiť pravdy? A ako sa vyslovovaním mantier, ohýbaním tela a meditáciami zbaviť utrpenia a byť šťastný? A ako rokmi usmerňovanej práce na svojom „ja“ nevnímať mráz, necítiť bolesť, porozumieť smrti? Kde to vlastne robím chybu? V tom, že sa venujem málo, nekvalifikovane a bez patričného vedenia svojej duši, mysli, emóciám? A tak som jedného dňa vstal okolo tretej ráno a začal opäť raz spytovať svoje „ja“: Do riti, veď ja som furt iba akosi žil zo dňa na deň. Chodil som - dlhé, predlhé roky do smradľavých chemických fabrík - pracovať na smeny, pretože bolo treba živiť najprv seba a potom rodinu. Chodil som po krčmách, pretože tam boli kamaráti a tam sa utvárali vzťahy. Striedavo som prospieval a ubližoval vlastnému telu, pretože prvé je dobré a druhé príjemné. Čítal som a písal, pretože som chcel uspokojiť zvedavosť, získať uznanie a povedať si svoje. Pomáhal som ľuďom, ktorí si o pomoc povedali, alebo ju potrebovali. Zveľaďoval som svoju profesionálnu zručnosť, aby som nemusel mechanicky nasledovať a počúvať zručnejších či vyššie postavených. A samozrejme, sníval som svoj sen o šťastí, láske, priateľstve, úspechu. Lenže kam som sa hrabal na Ježiša, Buddhu, Konfucia, alebo na Krishnamurtiho, Lenku, Majku, Karola, Déža a ďalších. Furt som pociťoval akýsi deficit - šťastie prichádzalo epizodicky, s rokmi mäklo svalstvo a vlastne aj to písanie a premýšľanie už nebolo ako kedysi. Že by som začal príliš neskoro? Že by som prepásol pred mnohými rokmi správnu chvíľu na odchod do kláštora, či ášrámu? Samozrejme, že si pri takýchto príležitostiach žehlím vlastné sebavedomie spomienkami na heroické výkony a hovorím sám sebe: Tak o čo, sakra, ide?!

Ide o to, že dnes si už nikto nespomenie na tie naše komplexné prognostické modely z rokov 70-tych, participatívny prístup v prognózovaní z rokov 80-tych, či Bratislavu/nahlas a samizdaty, ktoré sme vyrábali v krčme U Albrechta? Aj ten november 1989 sme robili amatérsky a s kopou fatálnych chýb. A kde sú peniaze z môjho životného „kšeftu“? V trape. A o tom, ako skončilo napríklad Hnutie občianskej solidarity a tolerancie či Nadácia pre slobodu slova ani nehovorím. Moje knihy sa predávali po kusoch, články skoro nikto necituje a na mnohé z nich sa dnes už ani pozrieť nemôžem. Synovia však evidentne prekročili moje možnosti a schopnosti o konskú dĺžku. Áno, ja som oni. A ja som aj tie decká, ktoré budú zaspávať pri rozprávkach mojej ženy. A tak pomaly sledujem, ako sa postupne začína moje „ja“ oddeľovať od môjho tela. Sledujem tento proces pokojne, s cigaretkou v ruke a - ak to ide - pri poháriku a s knihou. Napríklad včera som si zalistoval v Konfuciových rozhovoroch a dočítal som sa toto:
„V patnácti jsem začal studovat; ve třiceti jsem byl pevně usazen; ve čtyřiceti jsem už nepochyboval; v padesáti jsem poznal rozhodnutí nebes; v šedesáti jsem rozuměl tomu, co jsem slyšel; v sedmdesáti jsem nepřekračoval pravidla, když jsem následoval sklony svého srdce.“ (Hovory, II, 4)

 

Převzato z knihy ZA ZA.