Niečo cez hodinu trvala včera diskusia s gymnazistami na nádraží Bubny v pražských Holešoviciach. Je to miesto, odkiaľ bolo deportovaných takmer päťdesiat tisíc českých židov. Zväčša na smrť. Mali sme (Rupnik, Kroupa ml, ktorý šéfuje postbellum.cz a ja) hovoriť o médiách, pravdivosti, roku 1989.

Hovorilo sa aj o hrdinstve. Pre tých študákov to sú ľudia ako Palach, Havel… Zaznelo aj meno Mašínovcov, ktorý so zbraňou v ruke bojovali proti komunistickému režimu v dávnych päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Bol som tam aj s vnučkou Sofinkou. Predtým som jej na neďalekom hoteli Park ukázal pamätnú tabuľu obetiam holocaustu v Česku, pred nádražím dielo Aleša Veselého (foto nižšie) a natočil minútový šot pre Českú televíziu k tridsiatemu výročiu Novembra 89.

Už sa ani nepamätám, čo som tým dievčatám z ČT povedal. Predpokladám, že to, čo inokedy: Tá udalosť zmenila životy úplne všetkým. Odstránili sme vtedy, napríklad, ostnaté drôty na hraniciach a furt tam nie sú. Veľmi príčinlivo však budujeme hranice medzi sebou navzájom.

Toto, zdá sa mi, je najväčšia výzva pre Sofinkinu generáciu. Budú si to musieť rozdať so staviteľmi nových hraníc bez etnického, národného, štátneho, kultúrneho (ideologického a náboženského) i civilizačného násilia. A budú musieť vyhrať! Stať sa verejnosťou proti násiliu.