Inflácia mobilizačných a polemických textov v presýtenom verejnom priestore nikam nevedie. V papierovom médiu žije text hodiny, na portáloch sledovaných médií dni, maximálne týždne. Trochu dlhší život majú tlačené knihy. Čo prežíva, je akýsi „duch doby“ formovaný heslami, titulkami, sloganmi..., marketérmi.

A práve tento „duch doby“ je – bez ohľadu na realitu – ponurý. Zdalo by sa, že žijeme na sude s pušným prachom, ktorý už už ide vybuchnúť. Iba rozbuška je raz v klimatickom alarmizme, inokedy v ohrození národnej identity, štátnej suverenity... Len málokedy v absencii zmyslu života, hodnôt, pre ktoré by sa oplatilo obetovať komfort bežnej všednodennosti.

Súčasne sa rozmáha ľahostajnosť k údelu „potrebných“ – ľudí na okraji, migrantov, inakších vôbec. Odsunutím mimo záujmu väčšiny sa z prekariátu (ľudí v prekérnej životnej situácii) stáva skutočná rozbuška vzbury vykorenencov, budúcich vnútorných a cezhraničných „džihádistov“, nech už budú hlásať „Za Boha a za národ“, „Alláhu akbar“, alebo „normálny život“, či „tradičnú rodinu“.

Budú to deti našej slepoty a ľahostajnosti. Slepoty a ľahostajnosti, ktorú zalievajú svojou demagógiou niektorí predstavitelia náboženských vier a politických ideológií rečami o „pôde a krvi“. Tej pôdy, ktorá ukrýva nespočetné obete podobných „prorokov“ z čias náboženských a kultúrnych vojen, nacionálneho socializmu a komunizmu.

A „mŕtvej“ historickej pamäte, samozrejme.

Otázka, ktorá stojí za plné nasadenie, znie: Čo s tým? Kovaný demagóg by vedel v tejto chvíli vysypať z rukáva recept. Opieral by sa o jeho „nespochybniteľnú“ pravdu, jeho náboženskú vieru, jeho politické presvedčenie. Jeden z mojich priateľov na otázku „Čo s tým?“ odpovedal: „Treba si robiť svoje“. Myslel na poctivý výkon osobnej role v práci, rodine, komunite...., spoločnosti.

Nuž hej, byť aspoň celkom dobrým rodičom, príbuzným, profíkom, kolegom, susedom..., občanom dá poriadne zabrať. Nehovoriac o tom, že pre celkom dobrý pobyt v uvedených rolách existujú nepreberné skúsenosti, odporúčania, príklady..., aj nasledovania hodné autority. Z tých žijúcich by sa podaktorí dali vybrať aj do aktívnej politiky.

A možno by sa z takého rezervoára dala poskladať reprezentácia, ktorú by myšlienku celkom slušného Slovenska (Česka, Maďarska, Poľska...) dokázala aj realizovať. Žijem dokonca v ilúzii, že toto je dostatočný program pre budúce voľby. Konkrétne hospodárske, sociálne, zahranično-politické... opatrenia by nasledovali. Od celkom slušných ľudí by mohli byť celkom dobré. Alebo aspoň obstojné.

Nazad na začiatok: Môj parťák pri premýšľaní o podobných témach (psychiater Peter Pöthe) tvrdí: „Pri čítaní titulkov a komentárov zažíváme krajné emócie. Z nich je najsilnější strach. Hľadáme záchranu a snažíme sa poraziť tých, čo nám v nej bránia. Stredná cesta neexistuje“, myslíme si a tvrdíme.

Obstojné Slovensko (Česko…), obstojná rodina, spoločnosť…, názor, postoj, tvrdenie mnohým nestačí. Aspoň vo verejnom diskurze to tak vyzerá. A malo by!

Písané pre Denník N