Páchatelia zločinov napáchaných za komunizmu dožívajú svoje životy v luxusných vilách a v papalášskych pozíciách. V lacných krčmách sa medzičasom schádzajú ich obete a snívajú – stále menej - o spravodlivosti.
Zopár „umanutých“ jednotlivcov dochádza do archívov bývalej Štátnej bezpečnosti a pátra po ľuďoch, ktorí im pokazili životy, prípadne o životy pripravili ich blízkych. Ľahostajná verejnosť ich okrikuje: „Dajte so starými časmi už konečne pokoj!“ Väčšina, dnes rovnako ako vtedy, ohla pred mocou chrbty kvôli prachom, kariéram..., a „kľudu na prácu“.
Hovorím o résumé knihy Iliju Trojanowa „Moc a vzdor“, ktorá vyšla v českom preklade Radky Denemarkovej na jeseň 2018. Pojednáva síce o bulharských reáliách, ale mal som počas čítania pocit, že to všetko som už zažil, videl, počul. U nás! Napokon, Dušan D. Pařízek v Doslove píše vcelku jednoznačne o tom, že po tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie máme u moci komunistov ako vyšitých. Komunistov a eštébákov, pričom jedno i druhé sedí za plným stolom a mľaská. Mám menovať? Na čele peletónu „bezchrbtových“ je aj zopár revolucionárov. Kto by odolal vábeniu, hejže?
Čo s tým? Kandelábre boli po Novembri 89 čistý nezmysel, ostnaté drôty pre tretinu populácie tak isto. Zrušenie komunistickej strany ihneď po revolúcii síce bolo možné, ale zbytočné. Založili by si inú z novým menom, čo aj spravili, alebo sa zoradili pod vlajku kresťanských demokratov, liberálov, nacionalistov... Nehovoriac o tom, že rozloženie zlých charakterov v populácii sleduje aj iný typ príslušnosti, ako je stranícka. A napokon: nefungujúci štát tridsať rokov „po“ už je snáď problém aj generácie, ktorá mala iné životné šance, ako tá predošlá.
Rozhovor Štefana Hríba s prominentným právnikom, človekom, ktorý bol a je spiritus agens mnohých kľúčových politických a kriminálnych príbehov súčasného Slovenska – od kauzy Hedvigy Malinovej, kde škandalóznym spôsobom porušili zásady právneho štátu, vo vlastnom záujme, bývalý premiér Róbert Fico a bývalý minister vnútra Róbert Kaliňák, až po vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnýrovej – uverejnený v .týždni (https://www.tyzden.sk/rozhovory/51020/aj-mne-chcel-prehnat-gulku-hlavou-/) neprináša žiadne zásadné novinky. Mnohí vedeli, ďalší tušili, kdeže to žijeme – že žijeme v štáte, ktorého inštitúcie sú v rozklade, v štáte, ktorý nie je právny, v štáte, ktorého vysokí predstavitelia sú komplici gaunerov. Podstatné však, v tomto konkrétnom prípade, je, že hovorí človek znalý situácie (v justícii, vo vyšetrovaní „horúcich“ kauz...) a že hovorí v situácii, ktorá charakterizuje spoločnosť v „bode zvratu“, pretože tam Slovensko (Česko, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko... USA) a celý náš euroatlantický civilizačný priestor je. Pánboh vie ako to dopadne.
Za ľudí mojej krvnej skupiny hovorím: zvládnuť globalizáciu, klimatické zmeny, chudobu, migráciu..., nedokážeme bez rozumných globálnych politík, čiže aj globálnych inštitúcií. EÚ je jednou z nich. Rezidenti ich spochybňovania sú nepriatelia otvorených spoločností a demokracie. Vzývajú nacionalizmus, ostreľujú EÚ a liberálnu demokraciu, adorujú Putina, sympatizujú s českou SPD Tomia Okamuru, Orbánom, nemeckou ADF, brexitom a jeho hovorcami... A nie sú to žiadne béčka. Napríklad taký Václav Klaus, expremiér a exprezident Českej republiky: „Náš kontinent je podle jeho názoru vyhořelý a žádnou pořádnou budoucnost nemá. Alespoň dokud bude úpět pod jhem EU“ (https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Bourlive-vystoupeni-Vaclava-Klause-Byl-dan-impuls-k-rozredeni-narodnich-statu-migraci-ze-zemi-mimo-Evropu-555066). Uff!
Písané pre Denník N
Hovorím o résumé knihy Iliju Trojanowa „Moc a vzdor“, ktorá vyšla v českom preklade Radky Denemarkovej na jeseň 2018. Pojednáva síce o bulharských reáliách, ale mal som počas čítania pocit, že to všetko som už zažil, videl, počul. U nás! Napokon, Dušan D. Pařízek v Doslove píše vcelku jednoznačne o tom, že po tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie máme u moci komunistov ako vyšitých. Komunistov a eštébákov, pričom jedno i druhé sedí za plným stolom a mľaská. Mám menovať? Na čele peletónu „bezchrbtových“ je aj zopár revolucionárov. Kto by odolal vábeniu, hejže?
Čo s tým? Kandelábre boli po Novembri 89 čistý nezmysel, ostnaté drôty pre tretinu populácie tak isto. Zrušenie komunistickej strany ihneď po revolúcii síce bolo možné, ale zbytočné. Založili by si inú z novým menom, čo aj spravili, alebo sa zoradili pod vlajku kresťanských demokratov, liberálov, nacionalistov... Nehovoriac o tom, že rozloženie zlých charakterov v populácii sleduje aj iný typ príslušnosti, ako je stranícka. A napokon: nefungujúci štát tridsať rokov „po“ už je snáď problém aj generácie, ktorá mala iné životné šance, ako tá predošlá.
Rozhovor Štefana Hríba s prominentným právnikom, človekom, ktorý bol a je spiritus agens mnohých kľúčových politických a kriminálnych príbehov súčasného Slovenska – od kauzy Hedvigy Malinovej, kde škandalóznym spôsobom porušili zásady právneho štátu, vo vlastnom záujme, bývalý premiér Róbert Fico a bývalý minister vnútra Róbert Kaliňák, až po vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnýrovej – uverejnený v .týždni (https://www.tyzden.sk/rozhovory/51020/aj-mne-chcel-prehnat-gulku-hlavou-/) neprináša žiadne zásadné novinky. Mnohí vedeli, ďalší tušili, kdeže to žijeme – že žijeme v štáte, ktorého inštitúcie sú v rozklade, v štáte, ktorý nie je právny, v štáte, ktorého vysokí predstavitelia sú komplici gaunerov. Podstatné však, v tomto konkrétnom prípade, je, že hovorí človek znalý situácie (v justícii, vo vyšetrovaní „horúcich“ kauz...) a že hovorí v situácii, ktorá charakterizuje spoločnosť v „bode zvratu“, pretože tam Slovensko (Česko, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko... USA) a celý náš euroatlantický civilizačný priestor je. Pánboh vie ako to dopadne.
Za ľudí mojej krvnej skupiny hovorím: zvládnuť globalizáciu, klimatické zmeny, chudobu, migráciu..., nedokážeme bez rozumných globálnych politík, čiže aj globálnych inštitúcií. EÚ je jednou z nich. Rezidenti ich spochybňovania sú nepriatelia otvorených spoločností a demokracie. Vzývajú nacionalizmus, ostreľujú EÚ a liberálnu demokraciu, adorujú Putina, sympatizujú s českou SPD Tomia Okamuru, Orbánom, nemeckou ADF, brexitom a jeho hovorcami... A nie sú to žiadne béčka. Napríklad taký Václav Klaus, expremiér a exprezident Českej republiky: „Náš kontinent je podle jeho názoru vyhořelý a žádnou pořádnou budoucnost nemá. Alespoň dokud bude úpět pod jhem EU“ (https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Bourlive-vystoupeni-Vaclava-Klause-Byl-dan-impuls-k-rozredeni-narodnich-statu-migraci-ze-zemi-mimo-Evropu-555066). Uff!
Písané pre Denník N