Sú základom pre knihu, ktorá bude publikovaná v marci 2019 v Artfóre a v sérii videí, ktoré sa začnú zakrátko objavovať na YouTube a na stránke .týždňa. Vyzerá to tak, že rozmanití ľudia vnímajú tieto tri dekády svojho života po svojom a skoro každý inak. To je OK. Nie je OK, ak to „po svojom“ a „inak“ vydávame za pravdu, o ktorej sa nediskutuje. A že je takých „interpretov“ neúrekom. Podaktorí sú dokonca za tú svoju jedinú pravdu ochotní obetovať aj nejeden osobný vzťah.

Po 1989

Mám kamaráta, ktorý tvrdí, že k životu človek potrebuje len dve veci. Tou druhou je plný žalúdok. S tým väčšina rodákov nemá problém. Mám aj iného kamaráta, ktorý je zase presvedčený, že pre niekoho treba žiť. Alebo pre niečo, dodávam ja.

Podstatné je, že minulosť sa nedá zmeniť, a budúcnosť nepoznáme. Pokiaľ ide o dnešok, čiže prítomnosť, zubami, nechtami sa snažíme uchytiť vo svete neistôt, pretože taký je otvorený svet a otvorená spoločnosť.

Keď sa nedarí, kto za to môže? Nuž, ako kedy. Miesto narodenia, materinský jazyk, režim... si človek nevyberá. A slobodná voľba tiež dostáva zabrať. Najpohodlnejšie je, ak za to môže niekto iný. Napríklad politici, šéfovia, židia, cigáni, imigranti..., susedova koza. Nech zdochne!

Chcel som však hovoriť o období 1989 až 2019. Ja, anarchoidný konzervatívec, sekulárny žid, človek v poslednom decéniu života, manžel, otec, starý otec, autor kníh, filmov... Intelektuál, ktorý rezignoval na to, aby sa preťahoval s inými intelektuálmi o „pravdu“.

Čo ma štve:

Strádanie detí a starých ľudí ako dôsledok sebeckosti

Preplnené ustanovizne pre nechcené, zanedbávané a zanedbané deti. Deti zneužívané v rodinách. Deti strádajúce na nezáujem najbližších. A deti, ktoré sa nerodia, pretože kariéra, peniaze, pôžitky... Starí ľudia sú zrkadlový obraz situácie detí. Preplnené domovy dôchodcov a podobné inštitúcie, kde je plno návštevníkov predovšetkým, keď príde dôchodok.

Vzývanie štátu a národa, ako „posvätných kráv“

Za života mojej generácie a generácie našich rodičov sa na území, kde žijem, vystriedalo šesť štátnych foriem. Medzi nimi aj dve obzvlášť hnusné (totalitné). Osobne som mal iba pri jedinej z tých šiestich, a aj to iba epizodicky, pocit, že je aj „moja“. A medzi rodákmi mi pripadali a pripadajú najodpornejší tí, ktorí si bušili a bušia do hrudi a skandujú „Za Boha a za národ“.

Uctievanie falošných celebrít

Bóže, tie voľby. Slobodné, samozrejme. Ťahá sa to už od Novembra 89, dovtedy totiž slobodné neboli. Príkladov, koľko chcete. O víťazoch so železnou pravidelnosťou platí, že zlyhávajú, nedostoja sľubom, láka ich zneužívanie moci a, samozrejme, moc o sebe a peniaze. Škoda menovať, je ich viac ako dosť, a dostali sa do pozícií demokraticky. Takže „sorry jako“, povedal by Babiš a podobní.

E-davy a davy vôbec

Hnus a ešte raz hnus. A keby len hnus, ale aj rafinovaná postmoderná, hovoríme jej hybridná, vojna. Už sa ani nepýtam odkiaľ sa tie zástupy deviantov, fanatikov a najatých bojovníkov berú. Raz pod kuratelou Kremľa, inokedy z domácej liahne. Jednoducho sú. Občas na námestiach, zväčša však každodenne, a v anonymnom zákryte na internete, alebo rovno na plnú hubu v televízii.

***
Môj predchádzajúci text znel pre mnohých ponuro. Ak by som mal byť optimista, tak vidím šance: A) v spôsobe odpovede na podstatné výzvy, pred ktorými – ako si myslím – stojíme a v B) nádeji, ktorá „umiera posledná“ a nemá s racionálnym zvažovaním osobnej a spoločenskej situácie až tak veľa spoločného.

Ad. A)
Od Novembra 89, a vlastne aj desaťročie pred ním, žijem vierou v dialóg „mnohých hlasov“ pri odhaľovaní a diagnóze spoločenských problémov, a vierou v participatívny prístup. Čiže vierou, že iba aktívna účasť zainteresovanej verejnosti má šancu takéto problémy riešiť. A súčasne vierou, že mnohorakosť optík, osobných nastavení, presvedčení, odborností, spoločenských pozícií a rol nie je na prekážku. Každopádne, pánboh zaplať za November ’89 a revolúciu s prívlastkom „nežná“, za tých tridsať rokov, za šancu a možnosť naložiť so slobodou po svojom, čiže aj nezodpovedne.

Ad. B)
Nádej sa volá spiritualita, ktorá preniká „duchom doby“. Existujú mnohé. Nám bola súdená judeo-kresťanská namixovaná odkazom antiky a vidinou demokracie a ľudských práv. Duch našej doby je však otvorený aj iným spiritualitám a patričný kokteil si môžeme namixovať sami. Vážme si tú nesamozrejmosť a pokojne mixujme, pokiaľ môžeme. Stačí sa pritom riadiť „zlatým pravidlom“ (pozri patričné heslo vo Wikipedii) a máme istotu, že nebudeme jeden druhému vlkmi. Alebo budeme. Potom však je môj optimizmus živený vierou, že naša neprítomnosť Prírode prospeje. Hovorím o Prírode s veľkým „P“.