Vždy keď vojdem do kníhkupectva, hovorím si už vo dverách: Žiadne nákupy! A odchádzam takmer vždy s nejakou knihou. Naposledy s knihou, ktorá sa volala Ravensbrück (česky 2017).
Pri pulte som myslel na Ilonku. Mamkinu sestru, ktorá prešla cez Osvienčim, Bergen Belsen, aby pred koncom vojny došla s pochodom smrti do Ravnesbücku. Nikdy o svojej skúsenosti nehovorila. Chcel som vedieť, čím prešla, kým sa vrátila po deportáciách na Slovensko.
Tá kniha má podtitul: Život a smrť v hitlerovskom koncentračnom tábore pre ženy. Pre ženy rozmanitých národností (najmä Poliek), náboženstiev (medzi nimi mnoho kresťaniek), politického vyznania (komunistky, sociálne demokratky, hlavne však antifašistky), profesií (od významných intelektuálok až po prostitútky)... Hlavne však o ťažko uveriteľnom a nepochopiteľnom mučení a vraždení žien. Žien!
***
Kotleba je iba jeden z viditeľných symbolov návratu k ideológii nacionálneho socializmu slovenskej proveniencie. A Ravensbrück je zase iba jeden zo symbolov jeho obetí. Spoločným menovateľom je davová nenávisť k „iným“. Aktuálne príznaky tejto deviácie sú roztrúsené po barakoch, kde bývame, v uliciach, kde nakupujeme, v kanceláriách, kde kadečo vybavujeme, v krčmách, kam chodíme, v médiách... Snažíme sa odpovedať – prednášaním, písaním, točením filmov... Vkladáme do toho dušu a ľudia nás hodnotia podľa formy prezentácie - občas aj zatlieskajú. Občas zatlieskajú nám, občas Klausovi, Zemanovi, Okamurovi, Ficovi, Hrnkovi, Dankovi... Orbánovi, Kaczynskemu, Trumpovi, Putinovi... Im viac, inak by nevyhrávali demokratické voľby.
Odísť sa nedá (?), prehrať sa nesmie. A predsa, zdá sa, odchádzame. Jedna z príčin spočíva v tom, že náš hlas znie pričasto fistulkou a v uzavretom okruhu ľudí, ako sme sami. A navyše: mudruj človeku, ktorý visí – dôvod môže byť existenciálny, alebo existenčný – na vlásku nad priepasťou, a viera v mocnú ruku, ktorá ho „drží za límec“, je jeho nádej i terapia. Chcelo by sa zrevať do verejného priestoru: „Bože, daj nám mocnú ruku, aby sme to dokázali“. No nedá, samozrejme. Akurát ústami starého porekadla našepkáva: „Pomôž si sám...“.
***
V kanonických dielach takmer všetkých ľudských civilizácií je naznačená cesta, ako obstáť so cťou. Však to poznáte: „Nerob inému...“, Miluj blížneho svojho...“ a podobne. Globalizovaný svet ponúka nekonečnú škálu možností, ako na to. Podobne mikrosvet našich rodín, komunít, spoločenstiev... Treba akurát zdvihnúť zadok skôr, ako vám nohy vypovedia službu. Fakt, že to, mnohí, nedokážeme je príznakom „krízy našej doby“. A keďže hovoríme o dobe euroatlantického civilizačného okruhu na vrchole svojich možností, môže ísť aj o krízu z rozožranosti. Tá býva, ako hovoria dejiny, predzvesťou úpadku. Netuším, čo s tým. Možno to budú práve imigranti, ktorí nám pripomenú význam slova ĽUDSKOSŤ. Môžeme, samozrejme, prepočuť. Potom tomu však nehovorme kríza, ale zaslúžené fiasko.
P.S.
Dnes je Európsky deň obetí stalinizmu a nacizmu.
Text neprešiel jazykovou redakciou.
Tá kniha má podtitul: Život a smrť v hitlerovskom koncentračnom tábore pre ženy. Pre ženy rozmanitých národností (najmä Poliek), náboženstiev (medzi nimi mnoho kresťaniek), politického vyznania (komunistky, sociálne demokratky, hlavne však antifašistky), profesií (od významných intelektuálok až po prostitútky)... Hlavne však o ťažko uveriteľnom a nepochopiteľnom mučení a vraždení žien. Žien!
***
Kotleba je iba jeden z viditeľných symbolov návratu k ideológii nacionálneho socializmu slovenskej proveniencie. A Ravensbrück je zase iba jeden zo symbolov jeho obetí. Spoločným menovateľom je davová nenávisť k „iným“. Aktuálne príznaky tejto deviácie sú roztrúsené po barakoch, kde bývame, v uliciach, kde nakupujeme, v kanceláriách, kde kadečo vybavujeme, v krčmách, kam chodíme, v médiách... Snažíme sa odpovedať – prednášaním, písaním, točením filmov... Vkladáme do toho dušu a ľudia nás hodnotia podľa formy prezentácie - občas aj zatlieskajú. Občas zatlieskajú nám, občas Klausovi, Zemanovi, Okamurovi, Ficovi, Hrnkovi, Dankovi... Orbánovi, Kaczynskemu, Trumpovi, Putinovi... Im viac, inak by nevyhrávali demokratické voľby.
Odísť sa nedá (?), prehrať sa nesmie. A predsa, zdá sa, odchádzame. Jedna z príčin spočíva v tom, že náš hlas znie pričasto fistulkou a v uzavretom okruhu ľudí, ako sme sami. A navyše: mudruj človeku, ktorý visí – dôvod môže byť existenciálny, alebo existenčný – na vlásku nad priepasťou, a viera v mocnú ruku, ktorá ho „drží za límec“, je jeho nádej i terapia. Chcelo by sa zrevať do verejného priestoru: „Bože, daj nám mocnú ruku, aby sme to dokázali“. No nedá, samozrejme. Akurát ústami starého porekadla našepkáva: „Pomôž si sám...“.
***
V kanonických dielach takmer všetkých ľudských civilizácií je naznačená cesta, ako obstáť so cťou. Však to poznáte: „Nerob inému...“, Miluj blížneho svojho...“ a podobne. Globalizovaný svet ponúka nekonečnú škálu možností, ako na to. Podobne mikrosvet našich rodín, komunít, spoločenstiev... Treba akurát zdvihnúť zadok skôr, ako vám nohy vypovedia službu. Fakt, že to, mnohí, nedokážeme je príznakom „krízy našej doby“. A keďže hovoríme o dobe euroatlantického civilizačného okruhu na vrchole svojich možností, môže ísť aj o krízu z rozožranosti. Tá býva, ako hovoria dejiny, predzvesťou úpadku. Netuším, čo s tým. Možno to budú práve imigranti, ktorí nám pripomenú význam slova ĽUDSKOSŤ. Môžeme, samozrejme, prepočuť. Potom tomu však nehovorme kríza, ale zaslúžené fiasko.
P.S.
Dnes je Európsky deň obetí stalinizmu a nacizmu.
Text neprešiel jazykovou redakciou.