Každoročný pochod z Osvienčimu do Žiliny, s názvom Vrba Wetzler Memorial, presahuje občasnú pietu – spomienku na hrdinstvo dvoch mladých Slovákov, ktorí utiekli z tábora smrti Auschwitz v apríli 1944, aby informovali svet o jednej z najväčších obludností dejín. Bol som na finále júlového turnusu v žilinskej synagóge a vzápätí spísal svoj príspevok pre účastníkov augustového Memoriálu. Tu je:

Júlového turnusu Vrba – Wetzler Memorial sa toho roku po prvý raz zúčastnili aj Rómovia z Českej republiky. Konečne! Posledný deň pochodu v žilinskej synagóge pripomenuli osud Rómov počas holocaustu. Boli rovnakými obeťami „konečného riešenia“ ako židia, antifašisti, ľudia inej sexuálnej orientácie a ďalší.

Každý rok sa začiatkom augusta na mieste „cigánskeho“ koncentračného tábora v Auschwitz-Birkenau konajú pietne spomienkové stretnutia. Nevšimol som si, napríklad v Českej republike, kde žijem, záujem politikov, médií a verejnosti o trochu piety za vyvraždenými krajanmi. Naopak, Rómovia sú aj dnes obeťami rasovo motivovaných násilných útokov a vrážd kade tade po svete. Minimálne sú považovaní za ľudí druhej kategórie a diskriminovaní.

Žiada sa mi povedať toto: 1) Všetci slušní ľudia by sa mali navzájom vnímať ako MY. Osud a údel Rómov je aj našim osudom a údelom. 2) Bez jasného vedomia, že ide o blížnych, a nie „votrelcov“, nemáme šancu, rovnako ako nemá šancu naša civilizácia. 3) Súčasťou takéhoto vedomia je aj fakt, že náš svet je JEDEN pre všetkých. Hovorím to aj vzhľadom k narastajúcim animozitám voči ľuďom iných náboženstiev a kultúr, voči ľuďom na úteku pred hladom a vojnami. Eskalácia takýchto animozít ohrozuje svet.

Náboženskí a politickí fanatici, sebastrední šialenci a všakovakí vodcovia, kšeftári s mierom a generáli súčasnej hybridnej vojny, sú podstatnou výzvou súčasnosti. Každá sólo akcia, každý plot medzi nami, ľahostajnosť a strach nás zbavujú budúcnosti.

P.S.
Na slovensko – poľskej hranici, pri obci Skalité, kde Vrba s Wetzlerom vstúpili na Slovensko, inštaloval Fero Guldan pamätník. Neokázalo, bez honorára, po svojom. Medzi minuloročným a tohoročným memoriálom „doinštaloval“ svoje dielo o červené kvety a lavičku. Foto Jindřich Buxbaum