Vyrazil som s kamarátom Vojtom v sobotu veľmi skoro ráno. Festival Pohoda je unikát – paralelné koncerty, diskusie, výstavy... mumraj. Neuveriteľné a skvelé. Kus slušného Slovenska na ploche trenčianskeho letiska.

Slovácke divadlo s inscenáciou „Přes ploty“, ako si myslím, malo úspech. Kamarát, psychiater a kritický človek, mi povedal, že bol dojatý, iný zase, že bol šokovaný. Po divadle ma vyhľadala mladá dievčina a povedala, že so skupinou ROZPOR koncertovali v niekoľkých rómskych osadách.

Po divadle diskusia. Dostali sme dvadsať minút (potom nám jednoducho vypli zvuk). V povetrí nezodpovedané otázky a hlúpi pocit, že jediná žena medzi nami, herečka zo súboru Slováckeho divadla, sa nedostala k slovu.

Krátka prestávka a diskusia s Andrejom Bánom a Erikom Taberym o rozdelenej spoločnosti. Moc sme toho nestihli – po štyridsiatich minútach nám vypli zvuk. Tuším, že uprostred Erikovej vety. Po diskusii mi Andrej daroval svoju poslednú knihu Slon na Zemplíne.

Autom je to z Trenčína do žilinskej synagógy kúsok. Práve tam dorazili tohoročný účastníci pochodu z Birkenau. Medzi nimi aj skupinka mladých rómskych študentov. Cestu im hradili z fondu „Oni ich do plynu a my ich do škôl!“. Rozprávali o rómskom holocauste. Plus koncert Miriam Kaiserovej (úžasný) a film manželov Stachovcov o koncetračnom tábore v Novákoch.

Po návrate domov do Prahy som si na YouTube vyhľadal skupinu ROZPOR (drsní a súčasne ľudskí, kam až to ide) a začítal sa do Andrejovej knihy (drsná a ľudská, kam až to ide). Pozisťoval som situáciu v rodine, dal si na balkóne slivovicu s tromi cigaretkami a odpadol do postele.

Je pondelok 9.7.2018 ráno: vyrážam do mesta (v Žiline som ráno vykročil z postele rovno na okuliare a musia do opravy). Cestou niekde kúpim cibuľky a reďkvičky, vybavím pár úradností, v kubánskej si dám mochito a vrátim sa dočítať Andrejovu knihu, ak sa medzičasom čosi neprihodí.