No a? Vždy taká bola. Vždy tu bolo nejaké JA, TY, MY a ONI. Niekde však je naozajstná frontová línia. Kde?

***

Petr Havlík vo svojom texte „Volební program ANO“ píše: „…o čem sní ulice, když zrovna nespí. Sní o zdanění církevních restitucí, sní o vysokých plotech proti imaginárním válečným uprchlíkům, sní o zvyšování penzí, mezd, sní o výstavbě fotbalových stadiónů, sní o nových hokejových halách a skokanských můstcích, sní o levných potravinách v akcích supermarketů, sní o levné dovolené v Chorvatsku, sní o dobré krkovičce na víkendové grilování, sní o tom, aby sousedovi chcípla koza, neboť prý podvádí s EET, sní o rehabilitaci normalizačních let, kdy se žilo tak nějak jakože fajn, sní o politice bez politiky a manažerském vedení státu, sní o potrestání všech nepřejícníků a věčných kverulantů, kteří furt melou o nějaké demokracii a svobodě.“

No, milý Peter, ulica je aj tá „kaviarenská“ na Václaváku a inde v Česku, či „Za slušné Slovensko“ v mnohých slovenských mestách. Hovorím o občanoch a občianskej spoločnosti, o ľuďoch, ktorí obhajujú svoje predstavy o demokracii a štáte neanonymne a nahlas. Otrepávať im o hlavu, že nevyhrali voľby, je nefér.

Peter Leponi: https://dennikn.sk/1145958/zlomene-kridla-nad-slovenskom/?ref=list. „Už celé desaťročie postupne dávkovaná bezohľadnosť a pažravosť, ktoré ako kyselina kvapka po kvapke rozožiera vieru človeka v to najzákladnejšie slušné jednanie, nielenže nekončia, ale naopak, gradujú do výšok, o ktorých sme si mysleli, že sme hádam predsa už len prekonali. Články, ktoré opisujú dianie v našom štáte (je ešte vôbec náš?), sú ako dýka, ktorá neprestáva rezať do živého. Slovensko má za sebou niekoľko vzácnych momentov, ktoré na chvíľu poskytli pocit, že predsa je len šanca zvrátiť dianie v krajine. To, čo však nasledovalo, myslím, že predčilo všetky obavy. Riadenie štátu sa nevrátilo do koľají, ktoré by mohlo aspoň vzdialene pripomínať slušnú spoločnosť, práve naopak.“

Našťastie aj Peter Leponi a jemu podobní sú národ, štát, krajina... Ich hlasy nerozhodovali, nerozhodujú a nebudú rozhodovať o výsledkoch volieb, pretože nesľubujú „chlieb a hry“. Oni vlastne ani nerozdeľujú spoločnosť, sú „iba“ jej intelektom.

M.Z. (súkromná korešpondencia): "Veľmi cítim, ako sa postupne za posledné roky vytráca (ľudskosť) napr. spomedzi nás, ktorí pracujeme ako vyučujúci na VŠ. Už sa neberieme ako kolegovia ochotní spolupracovať a rešpektovať si plody svojej práce, ale najmä ako konkurenti, ktorí sa pred vzájomnou spoluprácou uzatvárajú a medzi katedrami stavajú skôr nepreniknuteľné „ploty“, ako dvere a priechody..." „Podobne to vníma (podľa slov Zuzany Piussi) na FAMU aj jej manžel, pedagóg a režisér Vít Janeček, a tak sa rozhodli (s podporou Státního fondu kinematografie) natočiť spoločensko-kritický dokument „Univerzity a svoboda“ a s podtitulom „Akademický svět je krutější než byznys“.

Nuž, čosi viem aj o biznise. Áno, je krutý a – na rozdiel od akademického sveta – sa platí „natvrdo“, občas aj životom. To, čo tieto – a ďalšie – svety majú spoločné, je zápas o moc a profity. V akých takých hraniciach férovosti sa tento zápas odohráva vďaka zdieľaným, alebo vynúteným, pravidlám. Pravidlám a morálky!

V čase, keď som dával tento text dohromady, prebehla médiami udalosť, ktorá príliš nezarezonovala:

https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/VIDEO-Ohlednuti-za-udilenim-Krameriovych-cen-Tomsky-prozradil-proc-uz-nemuze-do-CT-A-doslo-i-na-zavrazdeneho-Kuciaka-540359

Stručne a jasne: parta konšpirátorov, dezinformátorov, milovníkov Putina a podobných ľudí (môj názor – oni sa tak necítia), vrátane veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa sa priživila na vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Z bľabotania sa však za istých okolností stáva rev, ktorý dokáže nepríjemne rozkmitať atmosféru v spoločnosti. Zväčša vtedy, keď nájde charizmatických lídrov. Napríklad: „otec zakladateľ“, expremiér a exprezident Václav Klaus sa tiež nechal počuť: tu: https://www.klaus.cz/clanky/4276, alebo tu: https://echo24.cz/a/SmJhY/obrana-demokracie-pred-liberalni-demokracii. Ani tentoraz nebudem komentovať. Václav Klaus je známy negatívnym postojom k EÚ, liberálnej demokracii, „pražskej kaviarni“, „k tým, čo nedokážu vyhrať voľby“, vrátane mimovládok… a – ak mám veriť verejným zdrojom – aj agent kremeľských záujmov v Česku a v Európe (pozri napríklad tu: http://www.mapovani.cz//. Opakujem: hovorím o prokremeľských záujmoch, pretože občania Ruskej Federácie si zaslúžia naše sympatie. Nehovoriac o tom, že nežijú v „ružovej záhrade“ (pre porovnanie života na Slovensku a v RF pozri napríklad: https://dennikn.sk/1152270/je-lepsi-zivot-u-nas-alebo-v-rusku-viac-ako-20-udajov-ukazuje-kto-moze-byt-vzorom/?ref=list.

Demarkačné línie medzi sympatizantmi rôznych politických vier a politikov sa pomaly stávajú demarkačnými líniami medzi svetmi hodnôt, geopolitických záujmov, konceptov demokracie...

***

Mám sklon veriť, že veľa „plotov“ znižuje riziko fatálneho konfliktu. Tomáš Radil, ktorý prežil Osvienčim ako štrnásť ročný, hovorí o „rozptýlenej“ nenávisti. Keď sa sústredí, napríklad, iba na Židov, Rómov, migrantov..., pôjde o krk.

Napokon, v predvojnovom Nemecku si to rozdávali nacisti a Kominterna. V demokratických voľbách ukazovali prieskumy na pomer fifty – fifty. Zvíťazili nacisti – nasadili teror ako prví. V zásade však používali na oboch stranách fronty rovnaké metódy – disciplínu (Strana má vždy pravdu!), propagandu, násilie na uliciach a čistky vovnútri.

Situácia „postmoderny“? Veľa plotov na tekutých pieskoch. Mnoho výkladov toho istého (slová ako „fašista“, „novinárska žumpa“, „populizmus“, „vlastizradca“... lietajú cez zákopy ako pľuvance. Súbežne narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú – na takejto pôde sa darí korupcii a organizovanému zločinu.

***

Slovensko zajtra? Iba pánboh vie, aké bude. Niečo snáď vieme o tom aké bolo a aké je dnes. Hovorím snáď, pretože vnímanie problémov a rizík je príliš pestré – podľa vier (vrátane politických), optík… V zásade sa dá veriť trendom podporeným empíriou… a výzvam, ktoré podľa týchto trendov ohrozujú vývoj, predstavujú aktuálne riziká a šance vývoja. Výzvam!

Riziká a cesty ich eliminácie, šance a cesty ich využívania + časové oneskorenia. Napríklad od Mečiara a mečiarizmu k roku 1998 je dlhá cesta. A napriek tomu je „Slovakia first“. Orbán, Zeman… Trump si na svoju hviezdnu hodinu museli počkať.

A teraz sa už naozaj budem opakovať: Každá demokratická spoločnosť je rozdelená. To iba totalitná je ako uzavretý papiňák. Každú demokratickú spoločnosť držia na nohách a v pohybe konflikty. To iba papiňák sa tvári nehybne až dovtedy, keď ho pretlak rozhodí. V dialógu cez ploty (alebo v obyčajných rozhovoroch, keď už vám to slovo vadí) sa hľadajú riešenia problémov a lebo sa aspoň uvoľňuje pretlak. Myslím dialóg vier a argumentov, emócií a rozumu…

***

Napríklad medzináboženský dialóg je – vo verejnom diskurze – pomerne frekventovaný. Politické ideológie sú rodné sestry náboženských vier, ak odhliadneme od ekonomických a mocenských, záujmov politikov, čo je často hlavný motív ich verejného angažmá. K tomu: Začiatkom 90-tych rokov som bol na küngovskej (Hans Küng je protagonista medzináboženského dialógu – pozn. aut.) konferencii o medzináboženskom dialógu v Nemecku. Všetci účastníci – predstavitelia svetových náboženstiev – hovorili o svojej „paradigme“, ergo viere. Boli to paralelné monológy. Küngovské tam bolo to, že spolu sedeli v jednej miestnosti a hovorili priateľsky!

Nastal medzičasom posun, ktorý by sa dal chápať ako naozajstný dialóg, čiže stieranie demarkačných línií? Naplnil sa sen Hansa Kunga o „minime“ globálneho étosu – o kultúre nenásilia?

Asi je to tak, že dialóg prebieha, ale výhradne v rovine intelektuálneho diskurzu. V praktickej rovine to je problém. Tu ide totiž skôr o reflexiu osobnej skúsenosti. Napríklad môjho priateľa K.P. naštval postoj ultraortodoxného rabína a odcudzil sa inštitúcii, ktorú reprezentoval. Navyše, keď si jeho dcéra vzala za muža muslima, otvorilli sa títo konkrétni veriaci oboch relígií navzájom. Píšem o jednom príklade, poznám však viaceré podobné.

Je zrejmé, že takých, ktorí využili „ducha postmodernej doby“ a „poskladali“ si vlastný model špirituality, „vlastného Boha“, ako hlása Ulrich Beck v rovnomennej knihe, je dosť.

Ak teda existuje čosi ako naozajstný medzináboženský dialóg, tak na elementárnej rovine ho predstavuje zrejme individuálna reflexia. A ľudia, ktorí sú schopní nachádzať inšpiráciu súbežne v buddhizme, judaizme a, napríklad, v taoizme, sú prístupnejší aj vykročiť z ulity v ústrety iným.

A súvislosť s dialógom politických ideológií: pribúdanie takzvaných neštandardných politických strán a politikov, antisystémových voličov, politicky nezakotvených ľudí, „zlá povesť“ politiky. .., a stieranie rozdielov medzi pravicou a ľavicou, renesancia extrémov. Tu sú priekopy medzi idológiami čoraz plytšie, odlišnosti elektorátu čoraz výraznejšie. Ľudia si skladajú svoju politickú špiritualitu ad hoc, od volieb k voľbám.

***

Zdá sa, že sociologizujúce pohľady na rozdelenú spoločnosť trpia štatistickou nivelizáciou. V demokratickej spoločnosti je čo človek, to indivíduum. Napokon, aj ten plný tanier a obsah peňaženky je vždy iný. Pamätám sa napríklad na výrok jedného môjho mimoriadne bohatého známeho, ktorý sa oblieka zo second handu a tvrdí, že človek potrebuje k životu iba dve veci. Hádajte ktoré?
Nuž, a teraz sa mi opäť hodí zacitovať z finále môjho nedávneho dialógu s Matejom:

Ja:
Slová ako dobro a zlo, pravda a lož... sú zahmlené. Propaganda a marketing prenikajú každodennosťou. Zvnútornená morálka je navigácia touto džungľou. Možno to tak bolo vždy. Žijeme však teraz.

Matej:
Stojím nad morálkou…

Ja:

Čim sa v živote riadiš? Vo vzťahoch, napríklad? V konaní?

Matej:
Tak nejaký kódex som si spravil, ale nazvať to morálkou... človek sa na seba musí pozerať v zrkadle

Ja:
Čo más v kódexe?

Matej:
Niektoré veci sú také banality, že to je hanba spomínať: nerob druhým, čo nechceš, aby druhí robili Tebe a opačne, pomáhať, na tom sa snáď všetci zhodnú... Ale už sa nezhodnú na tom, či je lepšie, keď ja prídem o korunu alebo sused o sto... euthanasii, bohu, potratoch, tom ci na krajinu majú národ domorodci, alebo cely svet a že či to, čo platí pre jedného, má platiť pre všetkých... kategorických imperatívov sú kvantá. A čo nie je banalita a odlišuje ma to od druhých ľudí, mi zasa aj hladká ego a čo Ti hladká ego, nie je žiadna morálka

Ja:
Stará rabínska múdrosť hovorí, že to je celý Zákon. Ostatné sú iba komentáre. Myslím vetu „nerob druhým, čo nechceš, aby druhí robili Tebe“.

***

A Slovensko? Povedal som: Iba pánboh vie, ako bude zajtra. Námestia vzývajú slušné Slovensko, kresťanský aktivista František Mikloško sa spolieha na Prozreteľnosť, evolučný biológ Laco Kováč tvrdí, že evolúcia nepustí. Každopádne medzi týmito dvomi krajnosťami som ja, ty, oni, my. Prijať svet aký je, rozdelený, a čeliť výzvam. Je to dobrá stratégia pre prítomnosť. A zajtra? To isté. Prorokom by som príliš neveril.

***

Dialóg medzi kultúrami, ideológiami, náboženstvami, národmi..., a morálna navigácia sú prevenciou pred nárazom prirodzene rozdelenej spoločnosti (pretože pestrosť je fajn, pokiaľ sa pohybuje v hraniciach tolerovanej nezhody) na kritickú hranicu. Tá začína tam, kde paľbu slov začínajú suplovať ostré náboje, kde sa platidlom stáva krv.

P.S.

Keď si text, predtým, ako som ho poslal do redakcie .týždňa, prečítala manželka, opýtala sa: „Hovoríš o Slovákoch, alebo o Čechoch?“. O jedných aj o druhých a ďalších, ktorí žijú tu i tam a inde. Všetci sme MY, iba každý trochu inak.

Poznámka: Za kritické poznámky k textu ďakujem Jurajovi Kalinovi a Antonovi Vydrovi. Pôvodne som ho písal ako svoju prípravu na diskusiu na Fetival Pohoda a poslal som ho predtým na uverejnenie do www.tyzden.sk.