Patrím k poslednej generácii preživších vojnovú Slovenskú republiku (guberniu nacistického Nemecka), holocaust, polovica života v socialistickom Československu (gubernie komunistického Sovietskeho zväzu), aby sme v demokratickom Česko – Slovensku zažil jeho rozpad a resuscitáciu nacionalizmu, vrátane nacionálneho socializmu, či dokonca komunistických resentimentov. Trištvrte storočia po vojne a tridsať rokov po Novembri 89 máme nacionalistov, nacionálnych socialistov a mentálnych komunistov vo vláde a v parlamente.

Cítim skepsu k inštitúcii národného štátu, okázalému národovectvu, jeho symbolom a rituálom, politicky koreneným mýtom a legendám.

Svedectvá z koncentračných táborov tlmočili tí, ktorí – slovami Prima Levyho – nedovideli až k samotnému dnu. Niet svedkov, ktorí by vyšli živí z plynových komôr. Nepoznáme ich posledné myšlienky, nemôžeme porozumieť. Mlčať však tiež nemôžeme.

Predstavujem si ľudí, akými boli Vrba a Wetzler dnes. Ako by vnímali postoje verejnosti voči migrantom? Resuscitáciu antisemitizmu, anticigánizmu, protiislámskych fóbií? Kto poznal na vlastnej koži etnickú, náboženskú, ideologickú a národnostnú nenávisť, zdráha sa nenávidieť. Vie, kam takáto emócia vedie a neváhal by nasadiť proti nej aj to najcennejšie.

Za tých päť rokov existencie VWM som zostarol – cestu z Birkenau do Žiliny už nedám. Stopa však ostáva – tradícia, komunita, zdieľanie, záväzok. Zdá sa mi, že sme prevzali aj stigmu svojich predkov. Neexistuje na to terapia, iba čin! VWM je čin, nie zážitková turistika.

Krik a ticho je metafora na tých pätnásť minút od zavretia dverí do plynovej komory a otvorenie príklopov na Cyklon B po smrť udusením v Auschwitzi. Našou misiou je prepožičať mŕtvym svoje tváre a svoje hlasy.

P.S.
V júli a v auguste 2018 sa konajú dva medzinárodné turnusy piateho ročníku pochodu Memoriálu Vrbu a Wetzlera z Auschwitz – Birkenau do Žiliny (http://www.vrbawetzler.eu/).