Ráno som sa nevedel pripojiť na internet. Reštartoval som, čo sa dalo, opakovane volal chlapíkovi, ktorý sa mi roky rokúce staral o domácu techniku (medzičasom zmenil profesiu – z ajťáka sa stal masérom), až som napokon zavolal do UPC, kde mi oznámili, že majú v našej časti Prahy výpadok. Medzičasom Ira odišla do špitálu, kde na ňu zavesili na dvadsaťštyri hodín monitor.

Na farmárskych trhoch som nakúpil na víkend ovocie, zeleninu, domáci chleba a dve fľaše vína. Celý čas som premýšľal o „ísť, alebo neísť?“ budúci týždeň na východné Slovensko (Prešov, Košice, Humenné) diskutovať s občanmi o „Slovensku zajtra“. Za volantom by som mal byť sám (Vojtovi doktor neobnovil povolenie šoférovať) a som uťahaný ako sviňa.

Odpoludnia som dotáčal k svojmu rozhovoru pre postbellum.cz exteriéry. Požiadal som kameramana, nech to spravíme u Vystřeleného oka. Dal som si dve pivá, pohovoril s barmankou Lenkou, s Jardom Švecom a vyrazil po schodoch na Vítkov. Tento výstup používam ako osobný „monitor“ zdravotného stavu. Kameraman bol spokojný, pretože Žižkov je z Vítkova naozaj sexy.

Doma som si pripravil do konceptov e-mail pre Sama Zuba a jeho partiu: „Pozdravujem z Prahy. Neprídem. Dôvodov je viac. Súhrnne by som ich nazval zdravotné + rodinné + Vojta, ktorý mi mal pomôcť za volantom, nepustil doktor. S veteránmi je to už raz tak.“ Cez víkend ho pošlem, povedal som si.

Na večeru som si dal kus nugátovej čokolády a zaliezol do postele s knihou „Neviditelné písmo“ od Arthura Koestlera. Na strane osemnásť som sa dočítal: „Velká část komunistického členstva žila a stále žije á cheval – to je pojem vypůjčený z rulety, označující hráče, který sází na dvě čísla zároveň. Plně využívat ústavních svobod poskytovaných buržoazní společností za účelem jejich zničení, toť základní marxistická dialektika.“ Týka sa roku 1932, kedy bol autor nadšený komunista, čiže insider.