Ak sa má na neúrodnej pôde Slovenska vytvoriť nová politická paradigma, treba – pánboh vie odkiaľ – objaviť aspoň zopár lídrov, ktorí majú dostatok osobnej integrity, charizmy, vodcovských schopností a nie sú na prachy. Vopred vylučujem ľudí strádajúcich na nedostatok empatie, ľudí s nadrozmerným egom a takých, ktorí si politickú arénu pletú s divadelným javiskom.

Politickí líder, zdráham sa používať slovo vodca, ale fakticky hovorím o vodcovskej elite, bez doktríny je nanič. Doktrínou myslím politické cítenie. Napríklad ľavicové, liberálne, konzervatívne. Pre istotu uvediem ilustráciu zo zahraničia, nech neštvem domácich. Andrej Babiš je formát politika, ktorý hlása: „My nie sme politici, prišli sme makať!“ Nuž, pánboh nás ochraňuj.

Súčasťou doktríny sú aj také samozrejmosti, ako zahranično-politická orientácia. Osobne sa prihováram všetkými desiatimi za Európske a euroatlantické partnerstvo. Netvrdím, že ide o náboženstvo, líder by však mal priznať farbu vopred a nie až po voľbách. A držať sa jej. Slogany, s ktorými ide lákať voličov, nemusia byť rovno hotové pravdy, ale navigácia určite.

Fakt, že líder bez politickej strany a dostatočne početného voličstva je na srandu, vieme. Vie však voličstvo, že hlas do urny nie je iba sviatočná prechádzka do volebnej miestnosti a nazad? Veľa by zmenilo, keby si svoju politickú stranu aj financovali. Členským, daňovými asignáciami…, jednoducho niesli aj osobnú zodpovednosť za svoju voľbu. Osobnú a neanonymnú. Inak si strany kúpia oligarchovia. Niektorí rovno aj dve, aby neriskovali budúce profity.

Aha, programy. V demokracii vládnu zväčša koalície. Programy pre jednotlivé oblasti spoločenského života (zdravotníctvo, školstvo, bezpečnosť a podobne) tvoria experti. A keďže ide o koalície, doktrína ustupuje do úzadia v záujme vecnosti a závažnosti tém. Normálny volič musí veriť, že experti nie sú flákači. Napokon, veď aj politická doktrína je primárne vecou viery, tak prečo nie napríklad digitalizácia verejného života?

Iné je podstatné. Žijeme v časoch, keď už aj samotné slovo politika budí pohoršenie. Kríza liberálnej demokracie spočíva v pasivite občianstva. Nenechajme sa pomýliť desiatkami tisícov demonštrantov na námestiach Za Slušné Slovensko. Podľa toho, čo tuším, zhruba päť percent aktívnej populácie je ochotnej platiť za slobodu aj osobnou účasťou na riešení spoločenských problémov – preberaním osobnej zodpovednosti.

Berme to ako fakt a vzývajme týchto päť percent: Poďte do toho, je to váš štát! Učene sa v tejto súvislosti hovorí o participatívnej demokracii. Nie je to žiadna novinka pokiaľ ide o mudrovanie. Je to však úplne zásadná novinka pokiaľ ide o praktickú aplikáciu. Nová politická paradigma, ak chcete.

Osobne si myslím, že aktuálne dianie v našom civilizačnom okruhu, alebo minimálne v krajinách V4, je dostatočne mobilizujúce pre zásadné zmeny v štýle politiky. Národovecké zápecníctvo by som dokonca kvalifikoval ako diverziu, či subverziu. Alebo to, čo vidíme okolo je fakt dôsledok vymývania mozgov zahraničnými škodcami našej suverenity? Ich geopolitickú príslušnosť si dosaďte podľa vlastných preferencií a vedzte, že ste vedľa. Niet takej tajnej služby na svete, ktorá by dokázala škodiť viac, ako to dokážeme sami svojím zápecníctvom, strachom, bezradnosťou.

Text neprešiel jazykovou redakciou. Písané pre Denník N