Často pochybujem. Možno má zmysel priama medzigeneračná komunikácia. Občas. Bude to asi tým, že som z generácie 70+. Prežil som niekoľko zlomových dejinných období a následných sklamaní.

Vojnová Slovenská republika: Vodcovia a davy zaštítené ideológiou nacionálneho socializmu pod heslami typu „Za boha, za národ“ prenasledovali, okrádali a vyvražďovali vlastných.

„Pražská jar“ a 60-te roky: Po dvoch dekádach komunizmu, ktorý prenasledoval, okrádal a vyvražďoval vlastných pod heslami typu „Za svetový mier“. Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ zlyhal. Totalitný systém bol nereformovateľný. Musel padnúť.

Po Novembri 89 sa presadila liberálna demokracia. Mentalita nacionalistického a boľševického myslenia však bola hlboko v nás. Dnes máme, napríklad, nacionálnych socialistov, kam sa pozriete. V poslednom čase dokonca v parlamente a v médiách. Pretlak všeobecnej nespokojnosti „vypustila“ politická vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

Po troch desaťročiach stojíme možno na prahu ďalšieho dejinného zlomu, ktorý sa týka štýlu politiky. Opakujem: štýlu politiky, a nie zmeny politického systému. A hovorím tiež „možno“, pretože budúcnosť je nepredvídateľná. Slovensko nie je izolovaný ostrov na rozbúrenej hladine globalizovaného sveta. Výzvy, pred ktorými stojíme sú nadnárodné – od klimatických zmien cez migračné vlny, od lokálnych konfliktov až po strety civilizácií a záujmy veľkých svetových hráčov.

V politickej aréne, ale aj v spoločnosti všeobecne, silnejú hlasy „minulosti“ v postmodernom drese. Ak má človek môjho veku, nazerania na svet a životných skúseností formulovať svoje životné krédo, tak sa dá zhrnúť do niekoľkých viet. Najprv riziká:

1. Najväčšie riziko predstavujú ľudia náchylní na manipuláciu zvonku – sugestívnymi lídrami, ilúziami o existencii jedinej pravdy, podliehajúci lákaniu „kazateľov“ o spoločnom nepriateľovi. Ako keby zmena nezačínala od jednotlivca a jeho schopnosti niesť za svoj život patričný diel zodpovednosti. Príťažlivosť nacionalistických, komunistických, náboženských, etnických... predsudkov znovu oslovuje masy a ľudí frustrovaných neistotou a úzkosťou.
2. Absencia rešpektu k pravidlám spolužitia a nedostatočná súdržnosť spoločnosti plodia atmosféru nedôvery a animozít voči „cudziemu“ a „inému“. Pretlak negatívnych emócií v spoločnosti je dôsledok. Metastázovaná korupcia tiež. Tá preniká spoločnosťou odspodu až k vrcholu spoločenskej hierarchie. „Dole“ za pár drobných, „hore“ za pár miliárd. Princíp však rovnaký.
3. Neistotu a úzkosť z budúcnosti umocňujú politickí biznismeni a médiá, pocit, že sa človek nedovolá spravodlivosti, nefungujúce inštitúcie štátu (od vzdelávacích až pod zdravotnícke, justíciu, ochranu životného prostredia...).

Liečivo by mohli pôsobiť: 1. Politickí lídri, ktorí dokážu šíriť pozitívne emócie, čím nemyslím rezignáciu na tvrdosť voči spoločenskej patológii. 2. Jasná a pevná príslušnosť k civilizačne blízkym partnerom (EÚ, NATO). 3. Schopnosť komunikovať aj s odlišnými názorovými komunitami, spoločenstvami.

Tejto misie sa môžu, majú a musia chopiť elity (v politike, v médiách, kultúre..., v bežnom občianskom živote).

Nebude to ľahké. V situácii, keď o výsledkoch volieb a účinnosti propagandy rozhodujú marketingoví mágovia, peniaze a bojovníci hybridných vojen, dostávajú sa na piedestál verejnej scény predovšetkým majstri manipulácie a obchodovania s ilúziami. Tým, samozrejme, nehovorím, že je dovolené vzdať sa úsilia o slušný život, slušnú rodinu, slušné mikroprostredie, slušnú spoločnosť a slušný štát. Rezignácia neprichádza do úvahy.

Písané pre Denník N