Je mi ľúto, že sa Česko-Slovensko rozpadlo, a dodnes si nemyslím, že to bolo správne. Po prvé preto, že sme si, Česi a Slováci, veľmi blízki – jazykovo, kultúrne, geograficky – a tiež preto, že projekt Európskej únie som vtedy vnímal predovšetkým ako vôľu Európanov zdieľať spoločný civilizačný priestor bez plotov, hraníc, prekážok. Áno, vnímal som ten projekt ako šancu, ktorá dáva nášmu civilizačnému priestoru vyššiu kvalitu z hľadiska bezpečnosti, prosperity, mobility atď. Rozpad Česko-Slovenska nebol dobrý signál. Naviac: jednonárodné a jednoetnické štáty fakticky neexistujú a ich vzývanie je číry blud. Po druhé: ten rozpad nebol férový. Máme k dispozícii údaje prieskumov verejnej mienky. Ešte aj po rozpade Česko-Slovenska bolo podstatne viac občanov, ktorí si ho nepriali. Keby bolo referendum – a o takýchto veciach by snáď malo byť – rozpad by neprešiel. Tretia vec je, kto boli jeho protagonisti. Keby to bolia ľudia, ktorí vnesú do kultúrneho genotypu Slovákov niečo vznešené, nejakú gráciu, nejakú pozitívnu emóciu, tak poviem: fajn, otcovia zakladatelia boli vizionári a vniesli tam niečo dobrého, čo súvisí s identitou, suverenitou, budúcnosťou. Ale veď za tým bol Mečiar a mečiarizmus, preboha! On sám postupne federalista, konfederalista..., no predovšetkým človek podozrivý z kriminálnych činov. A toto má byť otec – zakladateľ? Súčasne cítim pochybnosti o tom, či sa moja ľudská identita a integrita odvíja od príslušnosti k inštitúcii štátu, ktorý sa za môjho života niekoľko razy zásadne zmenil, a nie od príslušnosti k jazykovému spoločenstvu, konkrétnym ľuďom, vzťahom, miestam, spomienkam.

Samozrejme, dnes už necítim smútok za Česko-Slovenskom. Slováci i Česi prijali svoju novú štátnu príslušnosť, a žijú ako dokážu. A tí, ktorí sa už narodili do samostatnej Slovenskej (Českej) republiky to berú ako holý a nespochybniteľný fakt. Lenže ja si pamätám z tohto obdobia napríklad to, ako na prvom výročí novembra 1989 stálo okolo tribúny niekoľko desiatok nacionalistov, ktorí po nás hádzali kamene a keď som schádzal z tribúny, dostal som pľuvanec rovno do tváre. Pri tej príležitosti niekto vyrobil tisíce plagátov, kde bolo napísané „Slušnosť, Ľudskosť, Znášanlivosť“. Keď som s odstupom času videl filmové zábery z toho námestia zaplneného desaťtisícmi ľudí, všimol som si, že tých pár hajzľov, ktorí boli okolo tribúny, tvorili len nepatrnú menšinu. Väčšina mávala s tými plagátmi. A ako môžem zabudnúť na osobné útoky, urážky, nenávistné grimasy a gestá pretože „zlý Slovák“. Mnohí, veľmi mnohí, by vedeli rozprávať podobne.

V deň, keď sa rozpadalo Česko-Slovensko, som odchádzal do Prahy. „Nikto si ani nevšimne, že sa nejaké Česko-Slovensko rozpadlo“, povedal vtedy pri slávnostnom prípitku Václav Klaus. Ja som si to všimol. Keď som dorazil k hraniciam, už tam boli hraničné tabule. A navyše: nie som si istý, či bojovníkom za samostatnosť Slovenska nešlo predovšetkým o kšeft a výťah k moci. Kto však vidí do hláv vtedajším (a súčasným) bojovníkom za „národnú vec“?

Medzičasom sme sa stali súčasťou EÚ, zmizli hranice a colníci, sme v NATO... a máme demokraciu. Nacionalizmus je však stále sviňa, a keďže potrebuje aktuálneho nepriateľa, našiel „inakosť“, vrátane pestrofarebnej Európy. Vydeľovať sa od ostatných ľudí na základe národnej príslušnosti, etnicity, náboženstva..., je cesta lemovaná katastrofami naprieč históriou. Stavať môžeme len na tom, čím sa mávalo na bratislavskom námestí pri prvom výročí Novembra 89: na ľudskosti, slušnosti a znášanlivosti.

Cieľom nacionalistov je zničiť projekt Európskej únie a transatlantického spojenectva. Obranou je zdieľané odhodlanie, sila kolektívnej akcie a individuálne nasadenie.

P.S.

Dne 16. prosince 2017 se v Praze uskuteční konference ENF (vvropská frakce Evropa národů a svobody) za účasti Tomia Okamury z SPD, Marine Le Penové z francouzské Národní fronty, nebo Geerta Wilderse z Nizozemska. To vše po skandálních výrocích zástupce SPD (Strana přímé demokracie) o tom, že „Židi, homosexuálové i cikáni by měli jít do plynu“, či prohlášení poslankyně Hyťhové, ze chápe lidi, kteří vyhrožují malým dětem v Teplicích prostřednictvím sociálních sítí. Právě tyto nálady stojí za útoky, jako byl ten na muže afrického původu v pražské tramvaji. A právě lidé jako Marine Le Penová nebo Geert Wilders přinesli politiku nesnášenlivosti do evropského prostředí mnohem dříve, než SPD Tomia Okamury.

Nesmíme rovněž zapomínat na asociální aspekt jejich politiky. Tato jejich politika vede ještě k většímu sociálnímu vyloučení, propasti mezi skupinami obyvatel a tříštění společnosti. Právě tyto strany stojí za vytvářením různých manipulací, lží, hoaxů, které mají za cíl ovlivňovat veřejné mínění v jejich prospěch a v neprospěch evropského společenství. Jsme přesvědčení, že jen společně se můžeme ubránit nebezpečím současné doby.

Pamatujeme si také, že Marine Le Penová se těsně před francouzskými prezidentskými volbami setkala v Kremlu s ruským prezidentem Vladimirem Putinem a ten jí vyjádřil podporu. Odkryla tak prostředí, které jasně ukazuje, kdo tyto nálady v Evropě minimálně podporuje, pokud ne přímo financuje. Ostatně není asi náhodou, že tyto strany bojují za zrušení sankcí vůči Rusku, které byly zavedeny po násilné anexi Krymu.

Zdroj a info o protiakcii: https://www.facebook.com/events/132333910810134/?active_tab=about