Pokračujem v úvahe Milana Martina Šimečku (https://dennikn.sk/958608/odkaz-mms-o-starnuti-a-stasti/) o stárnutí a šťastí.

Najprv resumé úvahy MMŠ:
Kríza stredného – ale nielen stredného – veku prichádza, keď sa na obzore objaví smrť.
Keď sme dosiahli ciele, ktoré sme si vytýčili, prichádza prázdnota.
Večná dilema hľadania a nachádzania šťastia nemá riešenie.

Jedna z možných odpovedí:
Keď sa na obzore objaví smrť, zamýšľame sa (podaktorí) nad zmysluplnosťou života a intenzívnejšie vnímame epizodický pocit šťastia. Šťastie ako trvalý stav je problém.
Ciele, ktoré si vytyčujeme, sa menia v priebehu životného cyklu. Napríklad: kariéra, deti, a potom vnúčatá dávajú iný rozmer manželstvu. Uspokojené základné potreby potrebám vyšším.
Večná dilema šťastia ako cieľa je bludná cesta. Šťastie je ako svätojánske mušky blikajúce v tmavej noci. Raz stačí natiahnuť ruku, inokedy kráčať do úmoru, a stále nič.

A napokon:
Je našim údelom kráčať v ústrety smrti a vnímať cestu samotnú. Slovami Fridricha Nietszcheho (zo Zarathustru): Umrieť je treba v pravý čas. Najlepšie keď je dielo zavŕšené.
Otázka znie: Kedy je dielo zavŕšené? Keď vieme, že máme „dedičov“, pokračovateľov. Nemyslím dedičstvo v podobe plotov, ostnatých drôtov, barikád,... ani majetku.
Život (múdrych) naučil, že láskavosť a súcit sú fajn. Ich víťazstvo v konfrontácii s agresivitou a násilím však predpokladá silu. Starý človek jej už má málo. Podobne sú na tom (niektoré) staré pravdy.

Skutočným nepriateľom života nie je nedostatok šťastia, alebo smrť, ale absencia zmyslu. A skutočným ohrozením civilizácie je nadkritické množstvo ľudí, ktorým to nevadí.

Písané pre Denník N