Ja sa stotožňuje s náboženstvom, komunitou, postojom, kultúrou, pozíciou, ideálom, módou, nahromadenými poznatkami, skúsenosťami. Ja nechce byť osamelé a neisté, túži po bezpečí. Všetky tieto „pripútanosti“ síce človeku poskytujú pocit istého bezpečia, súčasne ho však pripravujú o slobodu a stávajú sa tak jadrom jeho problémov, zdrojom strachu. Národ stojí proti inému národu, štát proti inému štátu, jedno náboženstvo proti druhému náboženstvu, kultúra proti kultúre. Keď toto človek pochopí, nebude potrebovať lipnúť, patriť niekam, identifikovať sa s niečím. S pochopením prichádza inteligencia, s inteligenciou prichádza vhľad (bezprostredné nazeranie) a bezpečie. Veď myseľ môže pozorovať bez toho, aby sa stotožnila. My, ľudské bytosti, sme stvorili to, čo sa deje vo vonkajšom svete, a toto sa nezmení, pokiaľ sa nezmeníme my. Hlavne však netreba hľadať riešenia problémov u autorít. Necitujte ich, neopakujte ich slová, pretože potom to nie sú vaše slová a stávate sa ľudskými bytosťami z druhej ruky. Neverte guruom, keď tvrdia že dosiahli osvietenie. Hlavne si z nich nerobte modly a nenechajte ich, aby zo seba robili modly oni samotní, pretože tam, kde je takáto autorita, v mysli a v srdci už niet miesta pre lásku. Musíte prekročiť sami seba, bez návodov, príručiek, postupov. Ak ste usmerňovaní, vedení... prichádzate o slobodu. Správny učiteľ (rodič, guru...) sa chce podeliť s ostatnými z náklonnosti a lásky, bez nárokov na pravdu, status, symboly výnimočnosti.

Krutosť a násilie sú všade. Svet, v ktorom žijeme, je nespravodlivý. Obeťou sú veľmi často takzvané menšiny. Rakovinou je predovšetkým nacionalizmus. Človek s jasnou mysľou však nerieši problém, či je menšinou alebo väčšinou – je tým aj tým súčasne. Myslí skôr na to, že je súčasťou sveta a nesie teda nielen osobnú, ale aj globálnu zodpovednosť. Takéto bremeno unesie iba slobodná ľudská bytosť. A sloboda je kľúčom k integrite človeka. „Velikost svobody, té skutečné svobody s celou její důstojností a krásou, se nachází ve vás, panuje-li ve vašem nitru naprostý řád. A k tomuto řádu dochází jen tehdy, jsme-li svým vlastním světlem.“

Predchádzajúcich 329 slov som poskladal z odpovedí na otázky, ktoré kládli poslucháči Krišnamurtímu na štyroch prednáškach v Anglicku v USA a vo Šajčiarsku v priebehu rokov 1979 až 1980 (Jiddu Krišnamurtí: Otázky a odpovědi. Eugenika, Bratislava 2005).

Jiddu Krišnamurtí (1895-1986) je osobitá postava dejín modernej duchovnosti. Narodil sa v Mandanapalle v južnej Indii, v chudobnej bráhmanskej rodine. Už ako chlapca si ho vyhliadli ľudia z ústredia Teozofickej spoločnosti, ktorí ho predurčili na dráhu veľkého duchovného učiteľa a spasiteľa ľudstva. Krishnamurtí túto rolu neprijal a stal sa nezávislým učiteľom. Po zvyšok života, takmer sedemdesiat rokov, odmietal príslušnosť k akejkoľvek duchovnej tradícii. Pravda bola preňho krajinou bez ciest a akékoľvek organizované zdolávanie tohto územia sa mu priečilo.

Keď som držal útle dielko tohto mysliteľa v rukách prvýkrát, žasol som. Prihováral sa mi asi takto: Nenasleduj ma, nasleduj seba, buď sám sebe svetlom po ceste do vlastného vnútra. Avšak skôr, než sa vydáš na túto cestu, zahoď všetko, čo ťa púta k minulosti – minulosť je mŕtva. Život je teraz. Pozoruj ho nezaťažený, s čistou mysľou, bez predsudkov, šablón, predžutých konceptov. Uvidíš zázrak vlastnej premeny. Si napríklad ochotný vzdať sa kvôli svojim deťom fajčenia, alkoholu, marihuany a všetkých týchto nezmyslov? Si pripravený hľadať pravdu v osamelosti? Si ochotný odhodiť predsudok, že sloboda nespočíva v možnosti výberu, ale v presnom opaku? Si pripravený klásť otázky, na ktoré niet odpovedí, namiesto preberania hotových právd? A tak ďalej, a tak podobne. Úprimne povedané, spočiatku som reagoval „tradične“ – nakúpil som všetky dostupné Krišnamurtího diela a lúskal stránku po stránke. Popíjal som pritom zväčša červené a fajčil marlborky. V mysli mi zneli Krišnamurtího slová: „Keď sa chcete zmeniť, urobte to okamžite, inak to neurobíte nikdy.“