Starí rodičia boli imigranti z počiatkov dvadsiateho storočia. Dreli do úmoru. Pre deti a kvôli nim. Aby sa mali lepšie. Najprv na pôde a potom na rozbehnutej vlne industrializácie. Deti a vnúčatá zasiahla ďalšia vlna – postindustriálna. Podaktorí, malá menšina, vyrazili za novými výzvami na štúdiá a za prácou do vzdialených miest. Prichádzali tam ako „burani“ z dedín. Tí, čo ostali doma, si sčasti osvojili život s chlastom, drogami, bez práce a na dávkach. Prestávali snívať. Radi by síce mali, čo doba ponúkala, ale bolo to často príliš ďaleko a vysoko.

Hovorím o knihe Hillbilly Elegy J.D.Vancea s podtitulom Kronika rodiny a kultúry v kríze (Tatran, Bratislava 2017). J.D.Vance je môj o trochu mladší generačný druh. Zdieľam jeho pocity. Tiež vidím okolo seba ľudí, ktorí kráčajú za svojím snom a takých, ktorí čakajú, že sen príde za nimi a čakanie si krátia pri telke, chľaste... a nadávaní. Niet pochýb, jedni aj druhí obývame rovnaký civilizačný okruh a značkovať sa podľa príslušnosti k stádu (štátu, národu) ako čomusi posvätnému je blbosť – pochádzame z rovnakého civilizačného vrhu. Veď oni – tí bieli robotníci z apalačských vrchov a ich príbuzní z malých a stredných južanských amerických miest s upadajúcim priemyslom – sú na nerozoznanie od tých našich z oblastí, kde „zdochol pes“. V pozadí je, zdá sa, sám „prírodný zákon“ – modernita, s ktorou ruka v ruke, ako prírodný živel, kráča globalizácia so všetkým, čo obnáša, vrátane migračných vĺn, klimatických zmien, konfliktov kultúr, násilia...

Na obálke slovenského vydania Vinceovej knihy je citácia z časopisu Economist: „Lepšiu knihu o Amerike tento rok (kniha vyšla v Amerike roku 2016 – pozn. aut.) určite nezoženiete.“ Žiada sa mi doplniť: ani o Slovensku, Čechách, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Francii, Nemecku... Avšak na druhej strane, nenájdete ani úspešnejší civilizačný okruh, ako je ten náš. Aj preto žasnem, keď čítam a počúvam kecy o Američanoch a amerikanizácii. A klišé o zlyhávaní demokracie, odcudzených elitách, prekliatych štandardných politických stranách a politikoch. Cítim nechuť čítať v pravidelných volebných cykloch programy strán a hnutí, ktoré hovoria o tom, čo musíme. Musíme zreformovať to či ono, musíme tu pridať, tam ubrať, zabrániť, zastaviť, odstrániť, pridať, zrýchliť, zefektívniť...

Mama, otec, starí rodičia, sestry, bratia, sesternice, bratranci, tety a strýkovia... modely a vzorce tradičnej súdržnosti dostávajú, zoči – voči stále novým a novým výzvam – zabrať. Z bezradnosti sa vykupujú hračkami a „zábavkami“. Tie sú čoraz sofistikovanejšie. Vytyčujú medzi generáciami hranice lemované technologickou zručnosťou. Bezradnosť však ostáva a bezradní ľudia vzývajú autority kdesi nad nimi. Nikdy nebol taký výber a taká inflácia celebrít a „celebrít“, duchovných ciest a „duchovných ciest“, ilúzií. A bezradnosť sa pod tlakom všednodennosti mení na zúfalstvo a beznádej. Skvelá pôda pre krysárov všetkých vyznaní. A pre krysy.

Výchova a vzdelanie. Kultúra nenásilia. Ľudskosť. Rodina! Toto sú výzvy! Tu začína obrana života, dôstojnosti a slobody. Komunity, spoločenstvá, spoločnosť, národ, inštitúcie, štát... iba zrkadlia atmosféru „tam dole“, aby „tam hore“ vydali svedectvo o duchu doby. Aké banálne. Viete si však predstaviť, že jednou z podmienok pre vstup do lídrovskej roly, napríklad v politike, bude funkčná a viacgeneračná rodina? Preukázateľný úspech vo výchove vlastných detí?

Mimochodom, J.D.Vance opakovane ďakuje svojej omame a opapovi za to, že mu ukazovali cestu a podporovali ho na nej. Mal štastie. Tí moji odišli komínmi krematórií v Auschwitzi skôr, ako som sa stihol narodiť. O to ostražitejší by sme mali byť my, európania, preživší a pozostalí, svedkovia voči krysárom, pretože krysy, keď príde ich čas, vylezú a disciplinovane sa ujmú svojej misie v mene „pôdy a krvi“, prípadne „Za Boha a za národ!“.

Písané pre Denník N, neprešlo jazykovou redakciou