Keď som si cestou na nákupy vypočul v aute rozhodnutie slovenského Ústavného súdu vo veci Babiš, zavolal som okamžite synovi do zahraničia. Dobré novinky treba zdieľať. S chuti sa zasmial. „A ty si snáď myslíš, že českým voličom ANO to bude vadiť?“. Trochu tichšie som podotkol, že aj ten Zeman to s tým Krymom riadne pohnojil. Reagoval podobne. Pre istotu som si ešte o danej téme pokonzultoval s kamarátom, ktorý roky po boku Jana Langoša pracoval na Slovenskom UPN (plný názov: Ústav pamäti národa). Odtušil, že mám prezieravého syna. Mimochodom, bol to práve tento odborník na archívy bezpečnostných zložiek, čo ma upozornil na argument, ktorý na Ústavnom súde SR nezaznel: nielenže sú Babišovi riadiaci dôstojníci z čias komunizmu nedôveryhodní svedkovia jeho obhajoby, ale aj ten Milan Žitný, ďalší svedok obhajoby s profesným titulom „bezpečnostný expert“, bol za komunizmu dôverníkom vojenskej kontrarozviedky.

No nič, zaparkoval som na Námestí Jiřího z Poděbrad a šiel nakúpiť. V jednom stánku som od dvojice milých Slovákov nakúpil kopec lokší, v inom od milých Čechov humus a pitu, v italskej kaviarničke som si kúpil ristretto a v kóšer pekárni chleba a bagety.

Cestou domov som zašiel na Hlavnú stanicu po lístky do Brna. Mám tam budúci týždeň diskutovať o možnostiach a medziach dialógu. Ten je sám o sebe fajn a vo svojej podstate nemá národné, etnické, kultúrne, náboženské..., ale mentálne (morálne) obmedzenia. Alebo si myslíte, že s ľuďmi, ktorí majú za ušami kadejaké svinstvo, alebo im svinstvo jednoducho nesmrdí, je možná dohoda o svete (Slovensku, Česku,... Rusku, Ameriky) – svete bez svinstva?