Žijeme vraj v postfaktuálnej (postpravdivej) dobe, v bublinách, uchádzame sa o dôveru a súhlas druhých predovšetkým vo virtuálnom svete sietí a sociálnych médií, paralelne a masovo sa šíria protisystémové nálady a hnutia, množia sa – a vo verejnej agende aj presadzujú – protisystémoví hráči. Chýba pozitívna komunikácia, priamy kontakt ľudí navzájom a politikov s voličmi obzvlášť. O tejto téme píše Marek Dergo (tu: https://dennikn.sk/868007/stane-sa-z-politiky-reality-sou/). A keďže pracuje pre konkrétnu politickú stranu (KDH) a svoj text nepublikoval v odbornom časopise, ale v Denníku N, predpokladám, že mu ide primárne o to, aby inšpiroval patričné publikum, napríklad mysliacich voličov na Slovensku.

Lži vo verejnom priestore nie sú novinka. To iba rozvoj techniky a technológií (najmä informačných) spôsobili ich premnoženie. Bubliny sú iba metafora na rozličné (relatívne) uzavreté komunity. Túžba po uznaní, potlesku patria k ľudskej prirodzenosti a internet iba rádovo rozmnožil , aktívnych a pasívnych, účastníkov diskusií vo verejnom priestore.

Revolty proti stávajúcim poriadkom, či systémom ak chcete, zväčša lemujú dejiny. Patria k tomu, samozrejme, aj víťazi a porazení. Záznam v písaných dejinách sa zväčša ujde víťazom a tí často nebývajú etalónom morálky.

Nový jazyk? Vymýšľajú ho intelektuálne elity, aby popísali súčasný svet. Zdá sa im, že nové problémy po ňom – teda novom jazyku - volajú. Rady by tiež apelovali na zainteresované publikum, prípadne ho aj mobilizovali k akcii a zmene, čiže riešeniu problémov, alebo k odstraňovaniu rozvojových ohrození. Otázka znie: Čo sú nové spoločenské problémy? A rozprávame sa o nich zrozumiteľne?

Podľa úvodného odstavca sú novými spoločenskými problémami napríklad aj život v postfaktuálnej (postpravdivej) dobe a tak ďalej. Podľa druhého odstavca však nejde o nové problémy, nanajvýš o ich deriváty pod vplyvom novej techniky a nových technológií (najmä informačných). Že by sme vystačili s pojmami označujúcimi tie technické a technologické novoty? Možno by to uľahčilo komunikáciu o spoločenských problémoch smerom k „ľudu“. Mimochodom, protisystémoví hráči to robia bez toho, aby sa trápili jazykom (pália od boku) a darí sa im.

Čo naozaj chýba je pozitívna komunikácia a priami kontakt elít a pospolitého ľudu. To prvé však agentúry, najímané na politické kampane, považujú za neefektívne a to druhé odporúčajú odkedy existujú.

Milí voliči, predstavujem si hypotetickú situáciu, som tu, aby som hlásal fakty. Všetkým! A myslím to úprimne. Konkrétne mená si dosaďte – je ich plné vrece. Alternatívny scenár ponúkajú ľudia, akým je Dalajláma, pápež František... alebo prezident Kiska. Je o podstatných témach, „starým“ – po novom slniečkárskym, alebo pravdoláskovým – jazykom. Publikum je rozdelené do nezmieriteľných fanúšikovských tlúp (kmeňov).

Aktéri spoločenskej zmeny, pokiaľ ňou nemá byť deštruktívny konflikt, potrebujú jazyk „transbublinárny“, charizmu..., a v prípade štátnika aj kompetenciu, dôveryhodnosť... vôľu a moc. Inak je pozitívna zmena iba sen a ilúzia.

Niet pochýb, že medzi svetom expertov, svetom politických hráčov, verejnosťou a svetom médií to občas zarezonuje. Zväčša v situácii, keď nám tečie do topánok. Komu by sa v takejto situácii chcelo nezáväzne žvatlať, alebo presnejšie, kto by ho počúval okrem prísediacich v bubline? A aj tí sa po chvíli začnú obzerať, kde sú dvere.

Písané pre Denník N