Možno naozaj všetky tie lži a protieurópske kecy, ktoré viedli k brexitu nakoniec prebudia v ľuďoch čosi ako pocit európskej súdržnosti. Možno naozaj absurdná – lživá a nenávistná - prezidentská kampaň Donalda Trumpa napokon vysunie na čelo najsilnejšej svetovej veľmoci človeka dostatočne neštandardného, aby bol schopný vziať na seba riziká rozhodovania v našej neštandardnej dobe. Možno naozaj zviditeľnenie fašizoidných a náckovských politikov na oficiálnej scéne prebudí v ľuďoch pocit reálneho ohrozenia. Možno dokonca nahlúpli ľudia na čele niektorých politických strán a ústavných inštitúcií prebudia v ľuďoch úctu k intelektu. Možno!

Možno pravda a láska vo verejnom diskurze dostávajú na frak aj preto, aby bolo jasné, ako nutne ich potrebujeme k normálnemu životu. A možno je aj preto potrebné znovu a znovu vnímať informačný smog, panoptikálnosť a teatrálnosť verejných hráčov s nadrozmerným egom, aby sme mali pred očami naozajstné riziká a nie nafúknuté bubliny. A bolo by fajn, keby našu pozornosť priťahovali predovšetkým také témy, ktoré sú vecné a na dosah ruky, akokoľvek guberniálne sú pomery v ktorých si zakladáme rodiny, budujeme kariéry, usilujeme o dôstojné životy.

Ilustrácia: Od Novembra 1989 sa rok čo rok pretriasa táto udalosť v médiách. Právom. Bol to heroický výkon, ktorý v má v moderných dejinách Slovenska konkurenciu iba v Slovenskom národnom povstaní a – opäť možno - v období Pražskej jari. Bola to však súčasne erupcia, ktorá netrvala dlho a ako ide čas, objavujú sa stále nové a stále bizarnejšie konštrukcie. Tie konšpiračné, eštebácke, komunistické a kotlebovské nestoja za reč. Tie, ktoré „tvoria“ priami účastníci udalostí z Novembra 89 s jasným zámerom sprivatizovať si zásluhy, prekrútiť fakty, alebo sa vyviniť, stoja za pár poznámok.

Doložiť jednotlivé tvrdenia z dobových dokumentov a svedectiev je možné a vydalo by to na celkom slušný politický thriller. Bol by taký slovenský – bez globálnych dopadov, s presilou osobných ambícií aktérov. Bol by o ľuďoch, ktorí Mečiara pripravovali na konkurz pre post ministra vnútra v prvej porevolučnej vláde Slovenskej republiky (a neboli to – ako som sa dozvedel až teraz – žiadne béčka, ale skutoční prominenti tajnej polície komunistického režimu), bol by o spolupracovníkoch Štátnej bezpečnosti, o takzvanej Trnavskej iniciatíve, o rozpade Verejnosti proti násiliu a nástupe Mečiara k nevídanej moci. Napokon, ten iba čakal na svoju príležitosť. Dôsledky – s dlhým, predlhým časovým oneskorením – dnes už poznáme. Sú lemované rozpadom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, mafianizáciou spoločnosti (vrátane mafiánskych vrážd), rozkrádaním a korupciou… Keď hovoríme A, treba povedať aj B – Vladimír Mečiar a jeho melody boys boli opakovane vysunutí na piedestál slovenskej politiky. Opakovane a v demokratických voľbách! V demokratických voľbách slobodných občanov Slovenskej republiky. Alebo snáď tie voľby neboli demokratické a voliči hádzali svoje hlasy do urien pod sankciou a teroromi? Ľudový mýtus o tom, ako Gál a ďalší „spravili“ Mečiara, je smiešny.

Aby bolo jasné, viem, že tento výkrik zakape vo všeobecnom hluku do niekoľkých dní. Nič to, budem kričať ďalej. Jasne, generácia mužov a žien Novembra 89 starne a odchádza. Medzičasom však dorastá generácia ľudí, ktorá vie počítať do desať. Včera sme ich videli na protikorupčných demonštráciách, zajtra budú jadrom nových elít. Je našou zodpovednosťou odovzdať im štafetový kolík, pokiaľ možno, nezahovnený.

Písané pre Denník N