Zdá sa, že v našom civilizačnom okruhu dochádza k viditeľnému pohybu smerom, ktorému môžeme dať kopec prívlastkov aj bez hodnotového, čiže plusového, alebo mínusového, náboja. Napríklad: protisystémový, extrémistický... Jednoducho rebélia proti stávajúcim poriadkom a to bez ohľadu na fakt, že „je ako nebolo“. Trochu to možno pripomína podobné vzopätia, akým boli roky šesťdesiate.

Na vlnu možno nasadnúť, postaviť sa jej, alebo sa tváriť, že neexistuje. Zdá sa však (len si všimnime ako končia voľby v demokratických krajinách), že nasadnúť na vlnu je lepšia stratégia, ako sa nechať prevalcovať. Alebo ísť z cesty, podvoliť sa zmene pasívne, bez odporu. Nasadnúť na vlnu, znamená účasť na zmene. Výber je ešte stále slobodný.

Nasadnúť na vlnu – napríklad z hľadiska generácie 89 znamená – presun z pozícií „vodcovských elít“ do pozícií „starých rodičov“. Myslím tým láskavú a empatickú komunikáciu starších a skúsenejších s mladými a ambicióznymi. „Fajn, prijmite výzvy a bežte do toho! Radi s vami pohovoríme o vlastných víťazstvách a prehrách... a pomôžeme s vnúčatami.“

Problém bude s generáciou 89, teda s tou mojou. Sme síce, podaktorí, ešte stále vitálni, ctižiadostiví... a máme voľný čas, prípadne nedostatok peňazí, uznania, ale čas neoklameš. Myslím, samozrejme, čas kalendárny a biologický. Psychologický a sociálny máme každý trochu inak nastavený.

Konflikt starých poriadkov s tými novými bude mať podobu sporov o legitimitu, legalitu, záujmy, autority, hodnoty, identitu, vízie... až po argumenty ako bezpečnosť, kvalita života, udržateľnosť rozvoja...

S istotou možno povedať jediné – bolo by fajn, keby šlo o spory bez pretlaku negatívnych emócií, prípadne násilia. Myslím pritom aj na negatívne emócie „z vlastných radov“. Zažil som to, keď som túto tému opakovane otvoril vo vlastnej komunite. Preto dodávam: Však hej, sme síce ešte furt mladí, zdraví a dynamickí, akurát by sme možno mali byť aj múdri a prijať nevyhnutné.

P.S.
Nepíšem o tejto téme prvý raz. K dnešnej úvahe ma inšpirovala spomienka na esej Sorya Camaru „Mandenka“, ktorú som čítal niekedy v sedemdesiatych (alebo osemdesiatych?) rokoch. Pojednávala o rodnej dedinke autora kdesi v severnej Afrike, kde bol vzťah starých rodičov a vnúčat definovaný ako – ospravedlňujem sa za čechizmus - „škádlivý“ a rodičov k deťom ako direktívny. Prakticky to znamenalo, že existovalo čosi ako transgeneračné riešenie problémov. Napríklad to umožňovalo vnúčatám, aby prostredníctvom starých rodičov „umravňovali“ v niektorých sporných témach svojich rodičov. Jasne, máme dnes trochu problém s nedostatkom vnúčat, izolovanosťou starých rodičov a tak podobne. Napriek tomu... A ešte jedna, úplne čerstvá, inšpirácia. Pojednáva o možných podobách politiky vo veku „volania po zmene“ a je z knihy Theodora Rozsaka „Kde končí pustina“ s podtitulom „Politika a transcendence v postindustriální společnosti“, konkrétne z kapitoly dvanástej, ktorá sa volá „Vizionářské společenství“ (české vydanie: Prostror, Praha 2017). Variabilita možných foriem politiky, typy participatívnej demokracie a akcent na komunitarizmus sú jej hlavným motívom.

Písané pre Denník N