je v domácom – v mojom prípade českom i slovenskom – záhumienku dosť rušno. Je to iba dni po tom, ako Peter Hunčík písal v N-ku o kauze istého maďarského aktivistu, ktorého s úsmevom spacifikoval dobre stavaný čečenský mladík a následnej reakcii Viktora Orbána v zmysle „o súkromné problémy ľudí sa nestaráme“ (https://dennikn.sk/765749/ak-zafarbite-sovietsky-pamatnik-pride-za-vami-nahnevany-cecenec/). A tiež v čase, keď v Prahe a v iných mestách Českej republiky protestujú desaťtisíce občanov proti mocenskému tandemu Zeman – Babiš (http://forum24.cz/v-praze-a-dalsich-mestech-se-bude-vecer-opet-demonstrovat/).

K tomu tandemu. V prostredí, kde sa pohybujem – koľko ľudí, toľko názorov. Konkrétne: 1) demonštrácie sú iba manéver, ktorým si niektoré politické strany vylepšujú klesajúce preferencie, 2) celá kríza vládnutia je pokusom politických špičiek zamaskovať masívnu korupciu, 3) verejnosť už má naozaj plné zuby jalových sporov politických lídrov, a zasiahla ju epidémia spoločenskej hystérie vyvolávanej pocitom rozpadu inštitúcií štátu.

O jednej téme sa však hovorí, myslím si, hlúpo. Týka sa schopnosti štátu dostáť svojim záväzkom voči občanom. Alebo ešte inak: V porovnaní s mnohými regiónmi súčasného sveta žijeme v oáze bezpečia a prosperity – po uliciach nechodia ozbrojenci, pri dverách nezvonia výpalníci..., väčšina nestráda, skôr naopak. A predsa sa sťažujeme, frfleme, nadávame. Sami tým uskutočňujeme víziu „sebanaplňujúcej prognózy“, ľudovo: „čo sa babe zdalo, to sa jej aj stalo“. V našom kolektívnom podvedomí (nevedomí?) dozrieva predstava, že sme až po uši v kríze, že sa nám premnožili extrémisti a za rohom číhajú teroristi. Čoraz viac ľudí vzýva revolučné nadšenie. Skvelé témy pre takzvaných „nových“ vodcov Trumpovho, Le Pénovej... Orbánovho, Kaczynskeho, Zemanovho...typu. Vodcov, ktorí budujú svoje kariéry na šírení drinkov namiešaných z klamstiev, konšpirácií, zneužívania internetu... a bušenia na spodné pudy voličov.

Čo s tým? Neviem, prechovávam však vieru v normálnu generačnú obmenu elít (vrátane zdravej medzigeneračnej komunikácie), vieru v atraktivitu pozitívnych vzorov správania (viď „Andrej Kiska“), vieru v mobilizačný efekt strachu z civilizačného – najmä hmotného – úpadku, vieru v revitalizačný vplyv migrácie z kultúrne blízkych regiónov... a , ako povedal František Mikloško na jednom z našich priateľských posedení , vieru v zázrak.

Alebo je to inak? Anton Vydra z .týždňa, ktorému som dal prvú verziu textu prečítať, mi napísal: „Konšpirátori a klamári namiesto rozvírenia stojatých vôd narobili mútne močiare, v ktorých sa už nijaký plavec nedokáže orientovať. A zdá sa mi, že toto je dnes nie bitie na poplach, ale celkom normálna, pokojná úloha demokratov: čistiť svoj verejný priestor od zabahnenosti (tak ako to robia napríklad dobrovoľníci kdesi v Starej Turej, kde čistia starý, zabudnutý židovský cintorín - bez veľkých rečí, skrátka, dávajú to do poriadku a dúfajú, že to nakoniec ocenia aj ostatní). Asi tak.“

Písané pre Denník N