Práve som naplno v takzvanom promovaní svojej poslednej knihy. Ide o dialóg s Matejom, ktorý sám seba definoval ako nacionálneho socialistu. Písali sme si veľa rokov a veľa rokov som náš rozhovor bral tak trochu na ľahkú váhu. Vlastne aj keď z našich e-mailov vznikla kniha, bral som to ako demonštráciu dvoch paralelných monológov, pričom pravda bola na mojej strane. Kdesi v kútiku duše som dúfal, že Mateja prerobím. Mám predsa na svojej strane milióny obetí dvoch zvrhlých ideológií, vrátane vlastných blízkych a najbližších. Matej mi iba dal šancu, aby som svoje postoje dokázal presnejšie a presvedčivejšie formulovať.

Prvé zrnko pochybností mi do hlavy vniesla Tecia Verbowski. Poľsko – kanadská spisovateľka židovského pôvodu. Napísala mi, že ten Matej je vlastne iba rebel – neznáša ideologické klišé, keď sa za slovíčka o liberálnej demokracii ukrýva obyčajné pokrytectvo, moc peňazí, korupcia, nespravodlivosť..., vadí mu paušalizácia –„my“, tí správni chlapi a „vy“, extrémisti. Druhý otáznik mi nasadila do hlavy priateľova manželka Vlasta, ktorá sa pohybuje medzi učňovskou a stredoškolskou mládežou a tvrdí, že Matejov tam je väčšina, ibaže menej vzdelaných. K nahlodávaniu mojich istôt významne prispel brexit, výsledok amerických prezidentských volieb, aktuálne dianie v krajinách strednej Európy atď.

Vernisáž rozšírenej českej verzie našej knihy „Přes ploty“ prebehla v pražskej Knižnici Václava Havla. Medzi divákmi sedeli aj naši rodinní priatelia – židovská rodina pôvodom z Ukrajiny, otec maliar a sochár, syn maturant a budúci študent filozofie. Odchádzali z prezentácie knihy sklamaní. Mrzelo ich, že nikto z prítomných nekvitoval Matejovu odvahu, i ochotu pustiť sa do riskantného súboja so starším a vzdelanejším partnerom – až úplne nadoraz.

Odvtedy si čítam zas a znovu Matejove pasáže. Hej, je tam kopec nehorázností, ale...

Pasovať polovicu voličstva do role idiotov preto, že dali svoj hlas napríklad Zemanovi, Orbánovi a podobným, alebo čo i len desať percent za hlasy Kotlebovi, mi pripadá nefér. Veď tých ľudí možno štve iba to, čo aj mňa. A súčasne si svoje trable stotožňujú s režimom a s politickými elitami, ktoré na ich problémy – ako sa im, často oprávnene, zdá – kašlú.

Fakt, že si toto myslia, je nevyvrátiteľný. Rovnako nemám pochybnosti o tom, že ich počet a sila vykazuje vzostupný trend. Nebude to aj chyba tých, ktorí formujú verejnú mienku? Tých, ktorí majú možnosť mobilizovať verejnosť? A nie je to vlastne aj moja chyba?

Ukazovať prstom je nanič, ak niet cesty a smeru, kam kráčať. Nanič je moralizovanie. A tí, čo to aspoň približne vedia, derú sa dopredu? A sme vôbec, my intelektuáli, pripravení na boj? Veď máme iba mozoľnaté zadky a keď dôjde k skutočnej konfrontácii, má väčšina z nás tendenciu strkať hlavu do piesku.

Viem, ľahko sa mi – sedemdesiatnikovi – kecá o boji, keď si myslím, že ma do prvej línie nikto nepošle. No čo už, budem aspoň s ľuďmi, ako je Matej, viesť dialóg, kam až to pôjde. Napokon, pokiaľ sa rozprávame, päste ostávajú v pokoji. Súčasne si však nerobím ilúzie – psychopati, sociopati a fanatici medzi nami nie sú na dialóg zvedaví. Skúsenosť však hovorí, že ich rozloženie v spoločnosti je prierezové a neberie ohľad na vek, profesiu, ideológiu, náboženstvo, stranícku príslušnosť, volebné preferencie, národnosť, etnicitu, pohlavie, vzdelanie, fyzický stav a podobne. A jediné, čo rozkladá ich zhubný účinok, je komunikácia nadoraz. A potom sila. Sila kolektívnej mysle, duše a tela, vzývajúca slobodný život a zodpovednosť zaň! Bez vodcovskej elity to však nepôjde. Nikdy nešlo. A nikdy to ani nebola prechádzka ružovou záhradou. Nastal čas generačnej obmeny.

Písané pre Denník N