Vidím to stále rovnako, ako v rokoch 1991, 2, 3, 4 ...: Rozpad Československa bola chyba, ak nie rovno hlúposť. A to chyba, či hlúposť, takrečeno komplexná - rozbila priestor, ktorý sme dlhé desaťročia obývali, kde sme mali svoje domovy, kde sme si zakladali rodiny, pracoviská a priateľstvá. Zanikol štát, ktorý mohol demonštrovať, že hranice medzi národmi patria minulosti. Zanikol v čase, keď sme snívali o členstve v Európskej únii, t.j. v Európe bez hraníc. Zanikol spoločným pričinením aj nás, ktorí sme to nechceli. Nedokázali sme čeliť jednoduchým heslám a agresívnej kampani. Naše argumenty apelovali na rozum v situácii keď rozhodovali emócie. Rýchlosť rozpadu starého režimu sprevádzali turbulencie, ktoré zneistili všetkých, vrátane tých, ktorí sa mali chopiť kormidla.
Zostali otázky. Napríklad: Ako je to s tou demokraciou? Veď väčšina rozpad Československa nechcela. A prečo v politickej aréne víťazia tí netolerantní a agresívnejší? Že by slovko „tolerancia“ bolo často iba metaforou pre zbabelosť a ľahostajnosť? Akú rolu má rozumná argumentácia, keď napokon rozhoduje marketing a kampane? A ako máme byť hrdí na štát, ktorý má v základnom kameni vpísané mená ľudí ako Mečiar a Slota? Ako to, že ani samostatné Slovensko nie je zbavené nacionalistických vášní a averzií? Nedozvedáme sa kto sme, až keď vieme kto sú tí iní a môžeme sa od nich dištancovať? Čo je to vlastne moderný národ v globalizujúcom sa svete? Spoločenstvo jazyka, miesta a krvi? A napokon: Sme po získaní vlastnej štátnosti suverénnejší, sebavedomejší, spokojnejší, jednotnejší?

Rozpad Československa mnohých z nás naučil, že láska k vlasti nemá nič spoločné s inštitúciou štátu. Tú si môže sprivatizovať kadejaká skupinka. Naučil nás tiež, že demokracia je iba jeden z predpokladov slobody. Väčšina nám ju nezaručí, naopak – je to vlastnosť jednotlivcov a treba ju vydupať z vlastného srdca a z vlastnej mysli.

Rozpad Československa sprevádzal mohutný prúd ľudí, ktorí sa rozhodli odísť - niektorí iba za prácou, niektorí za novým domovom. Ukázalo sa, že domov môže človeka nájsť kdekoľvek, prvá láska je však vždy iba jedna. Možno aj preto sa cítim byť Slovákom na doživotie, i keď ako rodený kalifornčan by som na tom bol asi lepšie.

Isté je, že rozpad Československa a vznik samostatného slovenského štátu je kľúčová udalosť našich dejín. Jeho interpretácie sú a ostanú poznačené dobovými potrebami a záujmami mocenských elít. Vďaka tomu sa bude pohľad na našu minulosť meniť súbežne s tým, ako sa budú meniť tieto záujmy a elity. Mám isté pochybnosti, že pritom pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Dôležité však je, aby sme nerezignovali.