Práve som dočítal knihu Petra Pomerantseva „Nič nie je pravda a všetko je možné“. Je to kvalitná reportáž zvnútra chorej, v tomto prípade ruskej, spoločnosti. Súbežne s čítaním som periférne pozoroval dianie v Parlamente Slovenskej republiky. Deň a noc sa tu diskutovalo o zrušení resocializačného zariadenia pre drogovo závislé a inak problémové deti. Detský psychiater, s ktorým som tému konzultoval, bol zdesený. Predstava, že sa verejne pretriasajú anamnézy detí v resocializačnom zariadení, je míle za hranou morálky a dokonca aj zdravého rozumu. Reality show zvnútra chorej spoločnosti, tentoraz slovenskej.

Deň nato sa svet dozvedel, že americké ozbrojené sily vypálili na sýrske vojenské základne niekoľko desiatok rakiet s plochou dráhou letu. Odpoveď na použitie bojových chemických látok proti civilnému obyvateľstvu. Paralelne prezrievajú témy spojené s migráciou, terorizmom, resuscitáciou ruských imperiálnych ambícií a ďalšie a ďalšie. Aké terapie je možné vydolovať z útrob chorých spoločností?

Andrej Bán mi referoval, že po návrate z Iraku má pocit ako keby prišiel do vojnovej zóny. Myslel tým návrat z Iraku na Slovensko. Mávam podobné pocity, keď sa vraciam z Izraela. Doma mávam pocit, že ide hlavne o moc, peniaze, prestíž, čomu sa v jazyku deformovaného verejného diskurzu hovorí zápas o pravdu a spravodlivosť. Nečudo potom, že sa protagonistom ďalšieho zápasu, myslím Mečiarove amnestie, stane AJ človek, ktorý Mečiara kedysi dávno pomáhal stavať na nohy. A že vo finále tohto zápasu sa hovorí už takmer výhradne o osobných zásluhách. Z hry úplne vypadli príčiny mečiarizmu a jeho súčasné metastázy.

Hlavne však chýba vízia? Čo „potom“ (až padne Fico, odstúpi Kaliňák...)? Pobijú sa politici o televíziu verejnej služby? O to, či na Slovensko patrí zahraničný kapitál, či Kotleba je, alebo nieje, fašista...?

Pocit marazmu, akokoľvek subjektívny, môže byť zničujúci. Recept, ako na to, som videl na nástenke jedného resocializačného ústavu na stránkach Denníka N. Bolo tam napísané: „priznať, pochopiť, prijať, zmeniť, udržať!“. Dobrý program aj pre chorú spoločnosť. Dobrý najmä preto, že sa netýka inštitúcií, programov, systému, ale predovšetkým jednotlivcov. Veľmi konkrétnych jednotlivcov. Pocit beznádeje nevyvoláva ich diagnóza, ale verejná pozícia a rola. Len, preboha, keby malo dôjsť aj na túto tému, varujem pred diskusiou v priamom prenose s využitím kúpených, ukradnutých... kartoték z psychiatrických ordinácií, obálok nájdených na stole a podobných „argumentov“.

V zásade som však optimista. Prechádzame obdobím v ktorom splýva odchod jednej generácie s krízou jedného civilizačného okruhu. Nastupujúca generácia môže prispieť buď k zvratu, alebo privítať tých, čo to spravia za nich. Môžu ich, samozrejme, aj odmietnuť – votrelcov akýchsi. Civilizačnému cyklu to bude jedno.

Písané pre Denník N