My, čo sa cítime byť občanmi, sme sekulárni, rôznych náboženstiev, alebo aj občanmi kresťanského vyznania, bez nacionalistického náteru, my čo cítime sociálne, ale nie nacionálno-socialisticky, hovoríme: Nestojíme o taký štát! Poznáme dejiny dvadsiateho storočia, a okrem pocitov disponujeme aj faktami. Tvrdíme: keď dôjde na lámanie chleba, nacionalisti – nie všetci, samozrejme – sú liahňou bojovníkov za „očistu“ spoločnosti. Toto bude chvíľa, keď sa spoločnosť rozpadne opäť na páchateľov, obete a ľahostajných, prípadne mlčiacich a zastrašených svedkov. O páchateľoch si netreba robiť ilúzie. Svedectvá tých, čo prežili koncentračné tábory, komunistické gulagy, etnické či náboženské čistky hovoria jasnou rečou: k slovu sa dostanú „profíci“ a násilie – jedným slovom zlo. A pod jeho zástavou súčasné odnože arizátorov, znárodnovateľov a podobná háveď.

Zlo vždy bolo, je a bude. Je ako Jin a Jang – spojené časti jedného celku, svetlo a tma. Stretávame sa s ním v každodennom živote aj v časoch mierových. Psychologické experimenty, ktoré ilustrujú jeho „banalitu“, ľudskú manipulovateľnosť a slabosť zoči-voči vyšinutým, alebo posadnutým Vodcom, sú iba rozumkárenie pre takých, ktorí neprešli ohňom osobnej skúsenosti. A keďže zápas so zlom je večný, jeho podoby potencionálnym obetiam nemôžu byť ľahostajné.

Stáť v plnej polnej na barikádach je až posledná možnosť. Predchádzajú jej politické angažmá a voľby, pokiaľ sú slobodné, občianska angažovanosť (verejný nesúhlas), diskusie naprieč ideologickými, náboženskými, etnickými a ďalšími plotmi... A v konečnom dôsledku fyzická, psychologická, materiálna, organizačná, informačná obrana pred sebadeštrukciou. Alebo budeme opäť iba za – hoci aj virtuálnymi – ostnatými drôtmi a na úteku? A kam? Veď v našom civilizačnom priestore dochádza k resuscitácii nacionálneho socializmu celoplošne!

Zrejme existuje jediná možnosť – usilovať o štát liberálny a demokratický. Štát ako inštitúcia, ktorá má slúžiť, a nie ako modla, ktorej sa klaniame. Štát s rešpektovanými pravidlami, štát v spoločenstve podobných, štát zdieľajúci náklady ochrany občanov spoločenstva štátov podobného „vierovyznania“. V našom konkrétnom prípade štát ako súčasť únie európskych štátov. Takýto štát bude imúnny aj voči spoločenským deviáciám. Reči o oligarchoch, korupcii, neprispôsobivých, nadnárodných korporáciách, amerikanizme, čechoslovakizme a podobne, samozrejme, nezakapú. Patria k politickému diskurzu, pretože sme rôznofarební. A áno, budeme štát zdieľať aj s ľuďmi hnedého zafarbenia. Budeme však všetci chránení hradbami zákonov a vlastným odhodlaním. Ilúzia? Nevyhnutnosť!

Hovorí sa, že najväčšími nepriateľmi sme si my sami. Myslí sa tým „my“ ľudia. Chvíľa, keď sa ocitneme na barikádach, bude spoločnou prehrou. Zabrániť tomu môže iba zjavná sila. Sila natoľko zjavná, že pre víťazstvo nebude treba „udrieť“.

Písané pre Denník N