Ako keby som počul svoje druhé ja, ktoré mi stojí za chrbtom a nazerá, ako píšem tento text. Ale no, presviedčam ho, veď to bola misia Novembra 89 – a tak sa dokonca volala medzinárodná konferencia, konala sa v apríli 1990 na bratislavskom hrade. Pod záštitou Václava Havla, Maďarskej nezávislej iniciatívy (kľúčová osoba Lazsló Szigeti) a Verejnosti proti násiliu (organizačne exceloval Ladislav Snopko). Nikdy predtým som čosi podobné nezažil. Za rečníckym pultom sa striedali novinárske a politické esá z Čiech, Maďarska, Poľska, Rakúska. „Vonku“ sa schyľovalo k prvým slobodným voľbám po rokoch marazmu. Vstupovali sme do nich pod rôznymi zástavami, ale s podobným snom o slobodnej krajine. Súbežne sme svoj sen realizovali – sen o pluralitnej politickej scéne, o demokracii, o tržnej ekonomike, o súnáležitosti krajín nášho civilizačného okruhu. Spoločnosť sa menila takmer z hodiny na hodinu. My sme ju menili! Spojenie politiky a etiky nám pripadalo prirodzené, normálne. Naozaj sme vtedy netušili, že o pár rokov bude toto spojenectvo (politiky a etiky) nahlodané aktivitou eštébákov, komunistov, rezidentov ruských záujmov a kadejakých podivínov. Že sa tvorba a šírenie konšpiračných teórií, lží, bludov, fám, dezinformácií stane denným chlebom trollov, frustrantov, agentov temných záujmov. Netušili sme, že aj niektorí z protagonistov udalostí Novembra 89 sa pustia do pretvárania histórie k svojmu obrazu.

Kam sa podel étos oných čias? Kam sa podel dialóg o vecných problémoch? A kam jasná navigácia k spolupráci, vzájomnému rešpektu politických aktérov v záujme demokracie, občanov? Vytlačili ich osobné a skupinové záujmy, delikty a frustrácie ľudí, ktorí by sami seba radi videli na piedestále a nie kdesi hlboko pod ním. Spojenie politiky a etiky je opäť iba snom! Snom, ktorého realizácia stojí za námahu. Už kvôli ľuďom, ktorí vtedy buď neboli na svete, alebo ešte nevedeli, ktorá bije. Kvôli dnešku, ktorý pripomína bojisko, kde sa mnohí politici oháňajú rovnako silnými, ako prázdnymi slovami. Aby bolo úplne jasné: Mečiarove amnestie, napríklad, boli iba dôsledok. Predtým ktosi zničil Verejnosť proti násiliu, pomáhal stavať na nohy Hnutie za demokratické Slovensko, podsúval ľuďom resentimenty na vojnovú Slovenskú republiku, pľuval na spoločný štát Čechov a Slovákov... Niektoré z týchto praktík popísal na svojich blogoch priamy účastník deja Juraj Flamík: https://dennikn.sk/autor/juraj404/, ďalšie zverejňuje súbežne s týmto textom v Denníku N.

Áno, dostal som mailom pozvánku na konferenciu Etika a politika, ktorú organizuje Ján Budaj. A áno, volala mi vzápätí Budajova asistentka, ktorú som v oných novembrových dňoch 1989 poznal ako mladú, ambicióznu a talentovanú novinárku. Že vraj volá z Budajovho poverenia a nech na konferenciu prídem. Povedal som jej, že som sa z Bratislavy práve vrátil a nechce sa mi opäť cestovať. Navyše mi príde z cudziny syn. Oboje je pravda. Nad tým však je moja stále väčšia nechuť púšťať sa do ďalších a ďalších konfliktov. Chyba! Čiastočne ju napravujem týmto textom.

Prvá publikácia Verejnosti proti násiliu vyšla počiatkom roku 1990 a volala sa „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Nejde o jednorázovú akciu, ale o cestu, ktorá nemá koniec a je vydláždená aj konfliktami.

Písané pre Denník N