senzitivita, empatia, svätý zápal pre vec dobra..., ego, ctižiadosť, sociálne siete, sloboda slova...Verejný priestor praská vo švíkoch. Občas sa z neho čosi vyvalí. Väčšina si to ani nevšimne, iba „dotknutí“ majú pocit krivdy, ublíženia, nespravodlivosti a opäť sadajú ku klávesnici. Pridajú do nasýteného roztoku verejne dostupných informácií ďalšiu. Naposledy som čosi podobné absolvoval takrečeno na „vlastnej strane barikády“ v súvislosti s dokumentárnou drámou príbehu Natálky, dievčatka takmer upáleného českými nacistami, ktorú pre stredoškolákov inscenovala partia mladých ľudí zo Slovenského národného divadla. Myslím tým glosu Lucie Piussi uverejnenú v .týždni a v diskusii pod ňou (https://www.tyzden.sk/casopis/37385/priama-rec-lucie-piussi/). Jadro sporu vnímam v krehkej hranici medzi privátnym a verejným. Kde je? A kedy je možné ju prekročiť bez morálnej dilemy?

Ten roztok je karcinogénny. Metastázy majú rozmanité podoby. Napríklad: odrovnajú nevinného, zastavia dobrý projekt, znechutia, ututlajú, prekrútia... Hlavne však: ničia imunitu nášho kolektívneho tela, duše a mysle. Ak by som mal byť krutý, tak by som povedal, že jednou z tvárí nášho veku je inflácia nabobtnaných „ja“ vo verejnom priestore. A to by občas stačilo absolvovať osobný rozhovor, telefonát..., alebo napočítať do desať. Úprimne sa hlásim medzi takých, ktorí sa tohto deliktu občas dopúšťajú. V kontexte s glosou Lucie Piussi napríklad tým, že som Natálkinu rodinu včas neinformoval o chystanej inscenácii.

Dejiny sa tvrdohlavo opakujú, iba ich aktéri medzičasom vymenili slovník, módu, výzbroj... Jasne, individuálne delikty prekryl čas a bezvýznamnosť „hercov“. Príbehy mocných však prežívajú. Mečiar sa dočkal filmu o únose prezidentovho syna. Babky demokratky, ktoré by svojho času zaňho položili život, si žijú svoje bezvýznamné životy, ak nepomreli. Zastaví však text, video, film... zlo? Existujú, samozrejme, aj menej guberniálne ilustrácie, ako príbeh Vladimíra Mečiara. Čítali ste napríklad aspoň úvodnú a záverečnú časť knihy Štefana Zweiga „Svedomie proti násiliu“ (Praha 2017)? Pri čítaní príbehu Castellovho zápasu s Kalvínom sa miestami neubránite pocitu, že ide o aktualitu zo súčasnosti.

Zas a znovu budú musieť osamelí bojovníci vystupovať z anonymného davu. Fyzicky, na bojisku, s vedomím rizika. Sú takí medzi občanmi, novinármi, politikmi, umelcami... Je ich ako šafránu a prispievajú k tomu, že „nadkritické množstvo systémových zmien“ inšpiruje malá menšina. Vždy to tak bolo. Problémom demokracie je časové oneskorenie medzi potleskom väčšiny a schopnosťou onej menšiny získať prívržencov. Ide okrem odbornej kompetencie aj o charizmu lídrov, kvalitu kampaní a finančné možnosti, technologickú zručnosť, poradcovské tímy v pozadí. Všetko známe veci. Vlastne aj tie prehry v slobodnej súťaži politických strán sú fajn, pokiaľ lietajú iba triesky a platia aspoň základné demokratické pravidlá.

P.S.
Po dopísaní prvej verzie tohto textu som ho poslal blízkemu a múdrejšiemu kamarátovi. Odpísal mi (publikujem bez jeho súhlasu): „Fedor, ty si romantik, a ja som literarny historik, zaoberajuci sa romantizmom, tak tomu trochu rozumiem. Takze rozumiem aj tvojmu titanizmu osamelych bojovnikov vystupujucich s vedomim rizika na bojisko z anonymneho davu. Hoci momentalne nemam pocit titanizmu, skor titanicu.“

Žiada sa mi dodať: aj ja mám niekedy pocit cestujúceho na palube Titanicu. A možno práve tento pocit je príčinou patosu, kterého sa občas dopúšťam pri svojich verejných vystúpeniach. „Sorry jako“, povedal by Andrej Babiš, postmoderná verzia MOCI v miestach, kde žijem.

Písané pre Denník N