Jasne, že sme každý tak trochu iný. Súčasne sme však všetci ako ja – ľudia. Túžime po podobných veciach. Napríklad po istote. Nemnohí (?) nachádzame istotu v sebe – jedni bez námahy v útlej mladosti, iní po celoživotnom martýriu. Jedni vďaka genetickým predpokladom, iní vďaka výchove, pod tlakom situácie a podobne. Väčšinou potrebu istoty uspokojujeme hľadaním „pevného bodu“ v chaotickom Vesmíre. Napríklad v bezvýhradnej náboženskej viere, vo vonkajších autoritách, v politickej ideológii..., v konzume. Istým spôsobom sú šťastní tí, ktorí nemusia o čomsi podobnom premýšľať, pretože si našli náhradu. Alebo uspokojovanie základných potrieb (napríklad bieda) ich ženie životom až k fatálnemu koncu a na nejaké existenciálne mudrovanie nemajú čas ani energiu. Pocit neistoty, vnútorného prázdna, je totiž zničujúci. V kombinácii s absenciou pozitívnych, ale aj negatívnych emócií, priam smrtiaci. Smrtiaci pre dotyčného postihnutého, a často aj pre iných.

Práve čítam knihu Rudolfa Hössa „Velitelem v Osvětimi“ (s podtitulom „Autobiografické zápisky“, česky vyšla roku 2006) – najprv hľadal istotu v katolicizme, ku ktorému bol prísne vychovávaný. Nakoniec ju našiel v nacistickej ideológii a u Vodcu (Hitlera). Vnútorné prázdno nahradil „pevný bod“, neschopnosť nachádzať istotu v sebe našla vonkajší zdroj, neschopnosť autonómneho rozhodovania medzi dobrom a zlom, navigáciu. Potom už k „zmysluplnému“ životu stačilo poslušne vykonávať príkazy. To však museli prísť časy, kedy bola neľudskosť legitimizovaná mocou (režimom), floskulami o záujmoch štátu, vlasti, národa, rasy. Legitimizovaná tak, že po zločine neprichádza trest, ale odmena. Otázka znie: V akých spoločenských pomeroch takúto moc (režim) akceptuje nadkritická masa ľudí? V podmienkach masívnej – a masovej – frustrácie zo straty istôt, v situácii krutého nedostatku, v časoch zdieľanej frustrácie... a pod dostatočne autoritatívnym a strach naháňajúcim “velením“.

Hovorím o situácii a časoch, ktoré sa v dejinách opakujú, ako keby neexistovali tisíc krát overené dôsledky, finálne účtovanie, kolektívna historická pamäť. A ako keby neexistoval technický a technologický pokrok, ktorý postupne viedol od kyjaka cez luk a šípy, kópie a meče, strelné zbrane, lietadlá, ponorky, napalm, cez plynové komory v Osvienčime, až k nukleárnym zbraniam s medzikontinentálnymi nosičmi. Hovoríme o situácii a časoch, keď „istotu prežitia“ nachádzame v rovnováhe vojenskej sily. Ako keby nemohla byť použitá a zneužitá. Napríklad práve v mene manifestácie absentujúcich istôt, ktoré nám ktosi berie, ohrozuje, ničí. Však on už sa niekto nájde.

Čo s tým? Ozbrojovať seba a komunity? Oplotiť naše dvory, štáty, kultúry? Povýšiť „našu vec“ nad všetko ostatné? Niektorí (podobne ako Thomas Hobbes vo svojom ikonickom diele Leviathan) hovoria, že áno – toto je cesta vytýčená ľudskou prirodzenosťou. Iní (ako napríklad súčasný Dalajláma) hovoria nie – je to bludný kruh, v ktorom negatívne emócie, strach a egoizmus produkujú viac negatívnych emócií, strachu a egoizmu až ku kritickému bodu.

Rád by som, aspoň v aréne, kde žijem, využil hybridnú stratégiu – trochu Hobbesa (pri ochrane blízkych, majetku...) a trochu Dalajlámu (Buddhu, Mojžíša, Ježíša...) – súcit je dôležitý a láska k blížnemu. Fetiš „rovnováhy sily“ však v súčasnom svete dominuje. No nič, stále tu je ešte viera, láska (v nás)... a dnešný deň. A fakt, že Vesmír sme aj my.