Toto je fotografia, ktorú mám už roky pred očami ako memento:

null

V menej dramatickej podobe poznám takúto situáciu z čias explózie slovenského nacionalizmu živeného sporom o jazykový zákon, eskalácie mečiarizmu, či sporov o kompetencie Slovenskej republiky vo vtedajšom Československu. Bolo to začiatkom 90-tych rokov. Mnohí už zabudli.

Hovorí sa, že jedna z definícií liberalizmu je, že človek/občan nemá byť štátom vystavený hraničným rozhodnutiam. Nuž, človek/občan z princípu nesmie veriť, že štát čosi také dokáže. Hraničným rozhodnutiam je vystavovaný dnes a denne, a je vecou udržateľnosti liberálnej demokracie – prijať tento fakt a žiť s ním. Slobodný človek prijíma hraničné situácie ako súčasť každodennosti: v rodine, v zamestnaní, na ulici... Takýto je schopný správať sa aj na verejnom pódiu slobodne. Až nadkritické množstvo slobodných ľudí je predpokladom udržateľnosti liberálnej demokracie. Nadkritické, ako vieme, neznamená "veľa", alebo dokonca väčšinu. Preto tak záleží na vodcovských elitách. Desivý nie je iba sklon davov k manipulácii, ale sklon vodcovských elít manipulovať. Brexit, súčasná prezidentská kampaň Clintonová vs Trump, Orbán, Fico, Zeman... sú ilustrácie výziev, ktoré stoja pred udržateľnosťou liberálnej demokracie v štátoch nášho civilizačného okruhu.

Slobodný človek vie, že bude platiť za právo na slobodu konfrontáciou. Bude to konfrontácia na hrane noža. Ľudia ako Václav Havel, štrnásty Dalajláma, pápež František ... ukazujú cestu konfrontácie bez násilia. Ako osamelí jednotlivci by však boli iba tragickými postavičkami na pódiu dejín.