Pozvali ma diskutovať bratislavskí kapucíni. Rovno do kláštora na Župné námestie. O slobode. Bol som pripravený, ako obvykle - Prečítal som si svoj starý text k tejto téme (http://www.fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=517), trochu zagugloval, zalistoval v Baumannovej knihe… a ako obvykle som si pripravil úvodnú vetu: „Som neslobodný – uväznený do tohoto tela, vybavený génmi predkov, osobnou skúsenosťou, týmito konkrétnymi spoločenskými pomermi, závislosťami, neresťami…

Privítali ma mladí muži v sutanách – jasné tváre, inteligentní, usmievaví, priateľskí. Postupne sa miestnosť zaplnila. Pretlak pozitívnych emócií. Odsunul som papiere s poznámkami a skoro dve hodiny hovoril, odpovedal na otázky, počúval skvelú muziku. Po diskusii za mnou prišiel kamarát, ktorý pracuje s archívmi komunistickej tajnej polície. „Toto publikum ti závidím.“ Z kláštora som sa náhlil za kamarátmi do krčmy. Obvyklé diskusie o obvyklých témach - nad krajinou zamračené, spoločnosť rozvrátená, kam sa pozrieš, samá kríza, samé riziko, korupcia, zrada, zlodejina... Tento raz sme ale skončili v akomsi klube v malej partičke mladých ľudí. S úžasom som si uvedomil, že tam sedím ako relikt minulosti, ktorá má pre túto mládež takmer mýtický význam. Do prčic, oni považujú November 89, keď ešte zväčša neboli na svete, za dejinnú udalosť zásadného významu! A my, ošúpaní intelektuáli, ktorí sme boli pri tom, sme ich hrdinovia. Keď som dorazil do Prahy, zapísal som si: „Svoboda je fakt nádherné slovo. Ona samotná je však uchopitelná pouze a jenom přes subjektivní přitakání. Paradoxní je, že ji docela často nacházím u lidí, kteří se odevzdali víře a ideji.“