nad ránom som poslal kamarátovi takýto mail:

Pozeral som vcera vyberovo a online na priebeh protestov v Bratislave a v Kosiciach. Citil som sa mizerne. Na jednej strane opravnene nastvani ludia a na strane druhej politici opozicie (s vynimkou kotlebovcov, ktori sa musia neskryvane radovat, ako sa system liberalnej demokracie rozklada zvnutra). Politici, ktori vyvolavaju pochybnosti o elementarnej schopnosti ujat sa vlady v rozpoltenej krajine. Jasne, mohol by som si povedat, srat na to, nezijem tam. Je to vsak v malom ukazka epidemie, ktora zasiahla takmer cely euroatlanticky priestor. Rad by som to pripisal precitlivelej intuicii starnuceho muza, ktoremu sa nedostava vnutorneho pokoja. Rad by som.

Na tribúne sa rečníci opakovane dovolávali Novembra 89 a neraz tiež poukázali na obdobie mečiarizmu. To prvé bolo revoltou proti starému (komunistickému) systému a to druhé začiatkom erózie toho nového. Erózia pokračuje, akurát alternatívou systému už nie je komunizmus, ale chaos. Chaos pod taktovkou exótov. Pod taktovkou ľudí, ktorých kreativita sa vyčerpáva dramaturgiou verejných protestov.

Isto, politici podozriví zo zneužitia svojich úradov mali podať demisiu a až do predčasných volieb by mala byť ustanovená, ako si myslim, úradnícka vláda. Nespravili to, a verejné protesty ich majú prinútiť, aby konali. Úradnícka vláda je však vždy udržiavacia a netreba od nej čakať nič zásadné. Určite nie riešenie problémov školstva, justície, bezpečnosti, menšín, reforiem EÚ… Možno tak nominantov do vládnych postov na základe odbornej kompetencie. Veľká šanca pre prezidenta Kisku.

Uvažujem o situácii aj čisto z osobnej perspektívy. Prídu ďalší Farageovia a Johnsonovia z domáceho chovu? Čo prídu – už sú tu! Sčasti sa tvária ako liberáli, alebo konzervatívci (v Čechách napríklad Klaus, lebo Mach, na Slovensku Sulík), sčasti ako vyznávači priamej demokracie (v Čechách napríklad Okamura, na Slovensku Matovič), a sú medzi nimi aj bojovníci proti liberálnej demokracii (v Čechách Vandas, na Slovensku Kotleba). O rezidentoch ruských záujmov veľa nevieme – však ona tá FSB nie je parta amatérov, hejže. Chcel som však hovoriť o osobnej perspektíve. Otázka znie takto: Chcem, aby v tejto politickej klíme vyrastali moje vnúčatá? A chcem v tejto klíme zavŕšiť svoj život? To prvé nechcem a to druhé budem musieť. Napokon, takto nejako som si to kedysi predstavoval: veteráni Novembra 89 a protimečiarovského odporu by mohli ešte raz zafungovať – ako živé štíty pred našimi domácimi praštencami. Letmá konzultácia s bývalými spolubojovníkmi ma však vyviedla z omylu. Nemajú zväčša pocit, že nastal čas generačnej obmeny a že ich misia v mocenských štruktúrach je passé. No nič, next week there will be my last party. Možno to dokonca bude aj zábavné.

Písané pre Denník N