ani zhruba odhadovať, koľkí z desiatich sa ráno budia s myšlienkou na hypotéku, bežnú prevádzku domácnosti do výplaty, šéfa, ktorý ich čaká v robote, nudné zamestnanie... Vzývajú istotu. A koľkí z nich obetujú kus svojej dôstojnosti za nejakú tú korunku navyše. A to ani nešpekulujem o zimomriavkach, ktoré im naskáču, keď sa ocitnú zoči-voči parte vymakaných holohlavcov. Hovorím o potencionálnej konfrontácii s fyzickým násilím.

Sú však aj takí, ktorí si pamätajú, aspoň z príbehov rodičov alebo starých rodičov, naozajstné násilie z čias nacizmu a komunizmu. Majú v hlavách fiktívne seizmografy, ktoré ich robia citlivými i na závan rizika. Stačí málo – napríklad zhluk ľudí, ktorí prevolávajú heslá o „pôde a krvi“, o „našej (ergo ich) domovine“. To začnú rýchlo hľadať najbližšie dvere, premýšľať o emigrácii, upínať sa ku komunite, autorite, klanu..., alebo začnú čosi trénovať. Prvotná platba (kus dôstojnosti za kus istoty) sa javí ako nedostatočná. Najjednoduchšie by bolo pridať sa k väčšine. Alebo k Vodcovi, ktorý budí dojem, že by sa vedel zastať. Alebo sa aspoň zneviditeľniť.

Takto to chodí minimálne dovtedy, kým dôjde na lámanie chleba. Prví na odstrel budú takí, ktorým sa zneviditeľňovanie nedarí – tu kvôli tvaru nosa, tu kvôli farbe pleti a pod. Až títo začnú miznúť, stroj je rozbehnutý. „Pôda a krv“ v praxi.

Konať treba preventívne. Vytvárať koalície a aliancie spriaznených duší, vysielať k nepriateľovi zvedov, pripravovať sa na konflikt organizačne a materiálne. Aj toto je misia občianskej spoločnosti. Tej spoločnosti, o ktorej napríklad Fico hovorí, ako o nepriateľovi vlády, Zeman ako o pijaviciach a Putin ju rovno likviduje.

A potom sú tu indivuálne zážitky a skúsenosti. Eugen Korda mi napríklad porozprával o tom, ako ho kdesi v šóre predbehol dvojmetrový svalovec. Keď zaprotestoval, obor povedal: „Nepičuj, lebo si to s tebou vybavím!“. Prekérna situácia. Zenový buddhista by zrejme odtušil: „Pokoj s tebou, priateľu“. Sú aj iné možnosti. Napríklad: kopnúť agresora do gulí, strieknuť mu do ksichtu nejaký sprej, alebo zmobilizovať náhodných svedkov do spoločnej akcie. Občianska spoločnosť nie sú len neziskovky a mimovládky, záujmové a svojpomocne spolky, ale predovšetkým ľudia, ktorí sú v každej chvíli ochotní vytvoriť kordón, rojnicu či „jednotku rýchleho nasadenia“ z púheho pocitu spolupatričnosti. Zažil som čosi podobné v časoch Novembra 89, čiže možné to je. ¨

Písané pre Denník N