V konfrontácii s masívnym európskym antiamerikanizmom a národovectvom však nemá šancu. Mnohí snívajú aspoň o pevnosti Európa. Zväčša v papučiach s ruskými a čínskymi záujmami v obývačke, a s vidinou zástupov migrantov, ktorí sa chystajú vpadnúť do ich zabehanej všednodennosti, na hraniciach.

Možno skôr skanzen Európa má bližšie k realite. Skanzen s enklávami nacionalizmu. Európa národných štátov. V mene „nášho národa“ a „nášho Slovenska“ (Čiech, Maďarska, Poľska, Rakúska...) si pílime konár pod vlastným zadkom. Malé národné štáty, ktoré pri každej globálnejšej kríze potrebujú ochranu silnejšieho (EU, USA, NATO), alebo „silnejšieho“ (Rusko, Čína).

Nech už bude akokoľvek, príroda prežije konflikty civilizácií a kultúr, ideológií, štátov, národov a národností, etník a klanov... Každopádne, toto „tu a teraz“ je momentálne moje Impérium, moja pevnosť, môj skanzen, moja vlasť. Je to duch civilizačného okruhu, ktorý považujem za svoj a konkrétne miesto kde sa cítim doma, čo je momentálne Praha. Obývam ho s konkrétnymi ľuďmi, s ktorými komunikujem konkrétnym jazykom – dotýkame sa navzájom v bežnej každodennosti.

Hej, sú aj takí, ktorí sa pokúšajú naše domovy ohradiť, oplotiť, oblepiť nálepkami. Vždy boli. Čo už, veď aj tá naša mnohovrstevná – individuálna i kolektívna - identita sa formuje takmer výhradne v konfliktoch, vo vývoji a v čase. Jedného dňa sa čas každej generácie naplní. Treba vedieť, že to sa naplnil jej, a iba jej, čas. Často však príslušníci odchádzajúcej generácie prepadajú ilúzii, že to je aj čas spoločenský. Pod dojmom vlastnej ilúzie radi rozprávajú o celospoločenskej kríze.

Zrejme to nesúvisí ani tak s vekom, ako s individuálnou a kolektívnou mentalitou. Sú to okuliare, ktorými vnímame svet. Strach z iných civilizácií, z iných kultúr, iných náboženstiev, etník, národov, je predovšetkým strachom (paranojou, úzkosťou), ktorý nosíme v sebe. Zdá sa, že je ho tým viac, čím menej sa musíme namáhať. Spoločnosť blahobytu, kam – bez ohľadu na rozmanitosť jednotlivých osudov – patríme, je (paradoxne) liahňou pocitu nezmyselnosti života.

Takže ešte raz: áno, príroda prežije, a keby na to prišlo, prežije aj ľudí a ľudstvo. Myslím tým, samozrejme, ľudí a ľudstvo na tejto konkrétnej planétke – bezvýznamnom zrniečku prachu v celistvom nekonečne Všehomíra. Slovko „nekonečno“ ako tak chápeme, iba tá „celistvosť Všehomíra“ predpokladá vieru. Pre zrniečka v zrniečku je viera (resp. viery, pretože neexistuje iba jedna) svetlo nádeje.

Mimochodom, čítali ste, napríklad, Viktora Frankla? Myslím predovšetkým „A přesto říci životu ano“ a „Utrpení z nesmyslnosti života“ (obe knihy vyšli česky roku 2016).

Písané pre Denník N