a ak ho nikto nemiluje, tak obdivovaný, a ak ho nikto neobdivuje, tak obávaný, a ak sa ho nikto nebojí, tak chce, aby ním ľudia opovrhovali a pohŕdali. Človek chce, aby z neho ľudia mali nejaký pocit, jeho duša sa desí prázdna a chce kontakt za akúkoľvek cenu.“ Tento citát zo Söderbergovej knihy Doktor Glas (1905) uvádza príbeh masového vraha Breivika (Asne Seierstad, „Jeden z nás. Príbeh o Nórsku“. Absynt 2016).

Paranoja, narcizmus, úzkostné stavy, negatívne, alebo žiadne emócie, alebo láskavosť, súcit, dobrosrdečnosť... Ako však rozlíšiť, či ľudia ako Zeman, Klaus, Orbán, Kacszynski, Fico a ďalší sú „iba“ pragmatici, ktorý mobilizujú verejnosť účelovo, alebo potencionálni klienti odborníkov na osobnostné poruchy? Nejde totiž o žiadnu maličkosť. Indukovaný efekt šírenia negatívnych (zlých) emócií môže nakaziť spoločnosť a viesť ku skutočným katastrofám.

Napríklad dnes (je piatok 27-ho mája 2016 ráno), otvorím si k rannej káve internetové spravodajstvo a dočítam sa, že Fico obvinil neziskový sektor, že za akési zahraničné peniaze mobilizuje učiteľov a študentov proti slovenskej vláde, že za inváziou migrantov do Maďarska (podľa Orbána a jeho melody boys), stojí George Soros. Čítam ďalej, že český prezident sa vžíva do role piatej kolóny proputinovskej lobby, že v Poľsku strana víťazov demokratických volieb posilňuje svoju moc vyvolávaním strachu a nenávisti....

Individuálna terapia je už dnes pomerne bežná záležitosť. S chorobami spoločností je problém. Kto dostane k doktorovi, prípadne do karantény, psychopatického alebo sociopatického politika (literáta, novinára, podnikateľa... verejne vplyvného intelektuála) skôr, ako nakazí spoločnosť? Demokracia síce ponúka rotáciu politických elít, čo však s časovým oneskorením medzi vznikom a eskaláciou skutočných spoločenských problémov a ich naozajstným riešením demokratickou cestou?

Ešte si pamätám, ako sme sa začiatkom 90-tych rokov predierali atmosférou kondenzovanej nenávisti – napríklad po lustráciách, po mítingoch proti prijatiu matičnej verzie jazykového zákona namiereného proti maďarskej menšine, po prvom odvolaní Mečiara z postu predsedu vlády Slovenskej republiky, ako sme sa konfrontovali s „babkami demokratkami“, ktoré skandovali „Mečiara si nedáme!“, s Pánisom a jemu podobnými „národovcami“, ktorých program obsahoval výhradne „Za Boha a za národ“. Už je to minulosť. Dnes máme nových nepriateľov - migrantov, islám, eurobyrokratov, amerických imperialistov, kapitalizmus, slniečkárov, havloidov... Teda, presnejšie: majú! Pretože sme ešte stále tak pol na pol. Cítime síce mrazenie v zátylku, ale súčasne je to fajn stimulácia, akési sociálne afrodiziakum, aj pre moju generáciu sedemdesiatnikov.

Písané pre Denník N