(Absynt 2016), v ktorej sa môj partner a spoluautor Matej netajil sympatiami k nacizmu, fašizmu, a nechuťou k boľševizmu a liberálnej demokracii, prichádzali rôzne reakcie. Klinec po hlavičke – z môjho hľadiska – trafila Tecia Verbowski, pôvodom Poľka, svetobežníčka, občianstvom Kanaďanka, spisovateľka, a mimochodom, židovka. Napísala mi:

„... som na strane 87, zatiaľ mi to stačí na to, aby som vám napísala nejaký feedback. JE VEĽMI DOLEŽITÁ. Samotný subjekt je vzrušujúci, ale Matej mi pripadá celkom rozumný a sympatický. Osobne proti nemu vôbec nič nemám a jeho názory na holokaust vôbec nie sú ojedinelé. Myslím, že židia sa domnievajú, že majú monopol na utrpenie a vedia, ako ho „využiť“. ... Matej je rebel, zatrpknutý človek... má veľmi ďaleko od hlúpeho, je možno iba stratený, ako mnoho mladých ľudí dnes je.... Keby bol Poliak, so svojou pravicovou orientáciou, hovoril by asi o židoch, ktorí boli v bespieke (asi nejaká poľská ŠTB) a poslali mnoho Poliakov na smrť pre ich „protištátne aktivity...“

O potrebe viesť dialóg, kedy len to ide, nepochybujem. Jasne, existujú situácie, keď treba hľadať dvere, alebo zaujať bojové postavenie. Situácie, keď dialóg zlyhal a konflikt je nevyhnutný. Napríklad: kovaní nacisti, fašisti a boľševici vášnivo snívajú sen o „novom človeku“, „nových poriadkoch“, „novom svete“. Nielen snívajú, ale aj usilujú o jeho realizáciu. V mene tejto vízie treba zbaviť svet plevele, obnoviť ho, očistiť revolučnou cestou. Tento typ „hygieny“ viedol ešte nedávno do plynových komôr v Auschwitz – Birkenau, do gulagov, k politickým procesom a k perzekúciám. Aký tu dialóg?! Našťastie, súčasné vojnové línie vedú – aspoň v našich končinách a predbežne – virtuálnymi bojiskami. Ploty medzi nami navzájom sú problém a nie kdesi na hraniciach Schengenu, či národných štátov.

A ešte k Matejovi: Dialóg nás minimálne zblížil – sme kamaráti na diaľku. Že by naša kniha zblížila aj iných „iných“ pochybujem. Jedine, že by si našli aj oni priestor a partnera na osobný a intímny rozhovor.

V jednom z našich posledných mailov mi Matej napísal: „...mám jeden obrovský text, ktorý stále čítam-prepisujem a aj tak nedokážem artikulovať to, čo by som chcel. Prečo nemôžem byť ako Nietzsche a jednou vetou povedať to, čo iní nepovedia celými knihami-životmi... Rozmýšlam do akej miery môže byt karanténa a ostrakizácia nacionalistov účinná a že k zmiereniu máme sklony hlavne keď máme pocit, že nemáme isté víťazstvo.“ Odpísal som: „Dobré témy Matej. Všetky tri.“

Môj názor: Nietsche bol iba jeden, podobne ako Primo Levi, alebo Viktor Frankl a ďalší, ktorí písali knihy-životy. Karanténa a ostrakizácia nacionalistov nie je účinná. Ich činy však hovoria dostatočne nahlas. Kto však počúva, reflektuje, koná? A áno, k zmiereniu máme sklony, keď máme pocit, že nemáme isté víťazstvo. Alebo keď je víťazstvo príliš „drahé“. Alebo keď uvažujeme v kategóriách víťazstvo/prehra optikou kvality života. Alebo keď vyznávame krédo lásky k blížnemu. Alebo, alebo...

Písané pre Denník N