S Matejom pokračujeme v korešpondencii aj po vydaní knihy „Cez ploty“ (Absynt 2016). Táto výmena e-mailov je o elitách.

Čau, mám jednu tému, okolo ktorej chodím ako okolo horúcej kaše: zlyhanie elít. U nich ide o zlyhanie ešte viac než u politikov – len ten nový druh profesionálneho politika je taký svojský, že mu vyčítať to, čo ho charakterizuje, je až smiešne. Hádžem do toho koša každého, kto si o sebe myslí, že je dosť múdry na to, aby bol na jeho myšlienky zvedavý svet, každého, kto má potrebu vyjadrovať a realizovať sa, takpovediac, na výslní – aby sa o ňom vedelo. Elity sa nachádzajú v Česku, na Slovensku (v Maďarsku, v Poľsku). Buď boli počas vojny deťmi, alebo sa narodili okolo vojny – buď boli počas nej pasívne, alebo nemajú priame skúsenosti (to je veľmi dôležité, lebo vojnová skúsenosť už zmizla z verejného povedomia), vyrastali a formovali sa po vojne v komunistických režimoch. Narodili sa a žili v lži.
V osobnej rovine: Takže ohľadom Izraela si to vycítil inštinktívne, banderovcov si prekukol až okolo prevratu, kopu ďalších vecí si „demaskoval“, veľa Ti ušlo a niektoré sú Ti nevyhnutne neprístupné, lebo človek nemôže skákať z pólu na pól a nezblázniť sa pritom. Veď tam prechádzalo všetko cez Agitprop, všetko slúžilo ideológii. Tu je k tomu príklad: Smrtihlav strašidelnejší od modrých výložiek. SS používalo symbol smrtihlava, čo je symbol inšpirovaný symbolom cisárskych dragúnov. Nielenže nosíš smrť, ale smrti sa ani nebojíš – to je výklad symbolu. Totalitné ideológie pracovali s terorom a strachom inštitucionalizovane (demokracia to robí tiež furt, ale budí to dojem výstrelkov a kríz – v každom prípade sa to snaží robiť skryto, nestraší ľudí priamo), čo niekedy znamená chcieť nahnať strach. Ja som sa narodil do sveta, v ktorom je ešte nacizmus to najväčšie zlo a keď sa vyhraníš, tak si hneď na strane dobrých. Čo to muselo byť po vojne, keď sa agresívne (padali pritom hlavy) prepisovali dejiny za pochodu? V každom prípade, smrtihlav SS je strašidelnejší než modré výložky NKVD, lebo má za úlohu strašiť.
A druhá vec je, že ste sa nechali po prevrate kúpiť – vy, elity. Tak či onak, najlepšie to povedal Nohavica: je rád, že môže cestovať, vydávať, hriať sa na výslní. Ako radi ste uverili tomu koncu dejín po páde železnej opony. Ani Fukuyama tomu neveril viac. :)
No obvinenie je to len do tej miery, do akej má človek dosah na veci verejné. Nevyčítajme vlkovi, že zožerie ovcu, ani niekomu, kto si zlomí nohu, že chodí s barlou, ani slabým ľuďom zbabelosť a hlúposť, ktorá je stelesnená nádejou na lepší zajtrajšok.
„Pre ľudí, ako som ja, je Tiso symbolom konkrétneho režimu a ten režim má ruky od krvi. Ale o tomto sme si už písali. Aj počas toho režimu však boli ľudia, ktorí robili veci inak,“ píšeš. To je síce milé, ale čo deti? Povedz, ty ako mienkotvorca, čo si z toho názoru majú odniesť deti? Čo je na tom prenosné a užitočné? Decko má v hlave Judášov argument: Ak by tam nebol Tiso, tak by tam bol niekto horší, ak by nebolo slovenského štátu, tak nás rozoberú... Niekto sa narodí 50 rokov po Tisovej smrti a má právo voliť a tieto veci mu napadnú.
Mne sa páči, ako Kamenec (a čítal som od neho zopár vecí – a nie je zlý – len sa nechytá na mladších, lebo veď elita...) začína tým, že Tiso je tragická postava našich dejín – to, kurva, fakt! Tragické je, že sa s ním nevieme vyrovnať, lebo nám dejiny interpretuje kdekto. Dokonca aj Peter Getting.
Holanďania citlivo vnímali to padnuté lietadlo na Donbase a citlivo vnímali protiruské sankcie (syr, kvety) a citlivo vnímajú aj politiku EÚ a USA – nedokážu za utečencov viniť Putina. To všetko je za tým referendom. A to je, prosím pekne, vzorová krajina Západu. Napríklad výsledky vyšetrovania sa sledovali ostro vo veci zostrelenia lietadla a bola to sranda, že verejnosť nebola o nič múdrejšia.
Pekný deň,
Matej

Áno, Matej, aj ja chodím okolo rovnakej kaše. Zdá sa, že elity, po ktorých voláš, sa rodia v krízových situáciách. Demokratické pomery vysúvajú do pozícií ľudí, ktorí zrkadlia pospolitý ľud. A druhý raz, áno – prežil som život za komunizmu. Mizerné vzdelanie je iba jeden z dôsledkov. Veľa mi ušlo a už to nenájdem.
Bludná viera o konci dejín sa pominula veľmi rýchlo. Aj vďaka resuscitácii nacionalizmu. Ľudí, ktorí potrebovali „literárne“ a teoretické krytie, navigoval Huntington, mňa „živá“ konfrontácia s „národne cítiacimi“ hulvátmi.
Argumenty, že „ak by tam nebol Tiso, bol by tam niekto horší“, neberiem. Bol tam Tiso. A rozprával o Bohu! Že sa s ním nevieme vyrovnať? Kto? Historici? Učitelia na základných školách? Oni prežili a ostane tu zákonodarstvo štátu, ktorému vládol. Neprežili napríklad Židia, ktorých ten režim poslal na smrť a ešte za každého zaplatil ríši 500 mariek.
Holandské referendum nechajme tak. Tretina elektorátu pri urnách, pofidérna firma za kampaňou a pravdepodobne aj ruské prachy. Budiž, platí. Nech idú Ukrajinci kade ľahšie? Keď pôjdu, tak aj s nami. Mimochodom, prajem si aj Rusov v EÚ, ale bez Putina a jeho bandy a bez politiky, ktorú ten človek a tá banda stelesňujú.
Pýtal si sa, za čo by som bol ochotný položiť život na rozdiel od islamistického radikála, putinovského Rusa, pravoverného nacistu. Islamistických radikálov je nepatrný zlomok z celkového počtu vyznávačov islamu, putinovských fanatikov je zlomok z celkového počtu Rusov a pravoverných nacistov je tiež málo. Dostanú na frak od ľudí, ktorí stoja zoči-voči riziku, že by sa – po skúsenostiach z nacizmu, komunizmu a islamizmu – mohli dostať opäť k moci. Možno to chvíľu potrvá, možno budú zase musieť hanebne umierať ľudia, ale „svet nebude váš“, ako si mi napísal v jednom svojom maile.
Prepáč, že som dnes úsečný, ale pred hodinou som sa vrátil z Budišova, kde sme boli v rodine Natálky točiť so Štefanom Hríbom a ďalšími .pod lampou.
Maj sa,
Fedor

V pohode. K tomu, že sa nacionalizmus prebral: možno sú to len predsmrtné kŕče. Možno celé a nielen moje vypätie je len prejavom predsmrtného kŕča. Videl si niečo niekedy umierať – bojovať o život? Niekedy je ťažké rozlíšiť, čo ešte živé je, a čo už nie. Páči sa mi k tomu táto pasáž z prológu knihy Akvárium:
„Objevuje se rakev. Podívejme, takže krematorium! Zřejmě totéž, na které jsem se právě díval z okna. Muži v pláštích zvedají rakev a pokládají ji na přivaděče. Vrata se měkce rozvírají a rakev, lehce popostrčena, klouže i se svým neznámým do plamenů. Ukazuje se nám však tvář živého člověka, lem pece sálá žár. Kamera donekonečna snímá obličej. Ze všech stran se v záběru ocitá celá postava v drahém, černém, i když pořádně pomačkaném obleku. Kravatu má ten člověk zmuchlanou do provázku. Je připoután ocelovým lanem k nosítkům.
Všichni topiči se najednou obrátili k připoutanému muži. Jejich pozornost se mu ani trochu nezamlouvá. Křičí. Strašlivě řve. Slyšet není nic, ale já vím, že křičí, až se okna třesou. Čtyři nosiči opatrně spouštějí nosítka na zem a společně je zvedají. Přivázaný muž vynakládá neuvěřitelné úsilí, aby jim v tom zabránil. Tvář má zkřivenou napětím. Žíla na čele mu naběhla k prasknutí. Marně se pokouší kousnout topiče do ruky. Zaťal zuby do vlastního rtu a černá stružka krve mu stéká po bradě. Má ostré zuby, to se musí nechat. Pevně spoutané tělo se svíjí jako chycená ještěrka, vedeno pudem sebezáchovy. Hlava silnými pravidelnými údery buší do dřevěného držadla, aby napomohla tělu ne v boji o život, ale o brzkou smrt. Jeho úmysl je jasný – chce rozhoupat nosítka, aby spadl i s nimi na betonovou podlahu a přivodil si lehkou smrt či aspoň ztrátu vědomí. Kdo o sobě neví, může třeba do pece a nebude se bát... Topiči se však vyznají ve své práci. Jednoduše přidržují nosítka a nedovolí jim rozhoupat se. Připoutaný muž jim na ruce nedosáhne, i kdyby si zlomil krk. Říká se, že v posledním okamžiku života je člověk schopen dělat zázraky. Muž všechny svaly, celé své bytí a svou vůli soustředil do jediného prudkého škubnutí... Zabral ze všech sil. Zabral celým tělem. Vynaložil úsilí, s jakým se liška rve z pasti a ukousne si vlastní zkrvavenou tlapu, aby unikla. Zabral, až kovové přiváděcí žlaby zadrnčely, až mu praskaly kosti i žíly a trhaly se svaly. Zabral...“
Asi tak,
Matej

Uf, Matej! Pošli mi link na tú knihu.
Bojovať o život! Práve vyšlo štvrté české vydanie Franklovej knihy A přesto říci životu ano.
Fedor

Ten úryvok bol z knihy Viktora Suvorova, toho špióna z GRU, čo zdrhol k Britom. Jeden z tých Rusov, čo varujú pred Rusmi. Taký ten živý človek, čo je občas priam geniálny a občas trieska gýčom jak bičom a občas sa nechá uniesť a tresne blbosť. (Mám pocit, že písal trochu pripitý.) V každom prípade je strašne populárny aj u nás a číta sa to všetko samo. Má mnoho nasledovníkov a je to jedna z tých vecí, čo si ťažko mohol prehliadnuť v ČSSR.
Mám takú romantickú predstavu, že národy sú tiež živé a keď ich globalizácia a kapitalizmus zabíjajú, tak kopú, pobehujú s „kudlou“ v chrbte, napínajú svaly...
Pekný deň,
Matej

Moja predstava, Matej: Národy sú kultúrne konštrukty a stávajú sa živými implementáciou. Ich história je mladá. Kedysi boli skôr kmene, klany... (na Blízkom východe dodnes?). Áno, keď už existujú, napínajú svaly.
Ahoj,
Fedor

Písané pre www.tyzden.sk