Potom už to môže odsýpať – podľa náboženstva, vedeckej paradigmy, osobného presvedčenia... Napríklad: „Keď sme rozpoznali pekné, objavilo sa škaredé, alebo keď sme uznali niečo za dobré, už tu bolo zlé“, hovorí Starý Majster Lao-C´ (asi 6 st. pred naším letopočtom). A ďalej: „Veci žiadúce vyvolávajú nepokoj... Keď dokončíš dielo, odíď. A nečakaj, že za tebou ostane dielo naplnené“. Však hej, prídu ďalší a budú pokračovať, alebo začínať odznovu, zabúdať, búrať...

"Ten, kto vie, je učiteľom toho kto nevie, a ten, kto nevie, je potrebou toho, kto vie. Ten, kto si neváži svojho učiteľa, kto nemiluje, čo je mu potrebou, blúdi a všetko vedenie je mu nanič."

Čo bolo pred prvopočiatkom prvopočiatku? Jedna z možných odpovedí: nič! Čo však je „nič“? Skúste to opísať slovami, namaľovať, zhudobniť. Nejde to? Chcelo by sa povedať, že takto je to fajn. Možno to platí aj o konci po konci. Napokon, aj to NIČ má viacero významov. A opäť Lao-C´: „Hrnčiar roztáča kruh, aby vyrobil nádobu, ale až to „nič“ v nej je jej zmyslom a účelom“.

Asi to však neplatí pre nádobu, v ktorej spočíva naša myseľ. V zenovom budhizme sa traduje takýto príbeh: Pýtal sa žiak majstra na čosi kým mu on nalieval do šálky čaj. Majster neodpovedá, iba leje a leje. Keď začal čaj pretekať zo šálky a žiak zvolal: dosť! učiteľ poznamenal: Tak ako táto šálka, aj tvoja hlava je plná zbytočností. Ak sa chceš naozaj niečo dozvedieť, najprv ju musíš vyprázdniť.

Múdri hovorili aj o nelipnutí, nevlastnení, nezviditeľňovaní sa, nezasahovaní. Variácie na „nič“? Avšak: z ničoho sa rodí niečo a milióny jeho tvárí. Jedna z nich je aj tá tvoja. Zrkadlí sa v nej Vesmír – pulzujúce nekonečno. A v ňom aj tento náš svet. „Tomu, kto miluje tento svet ako sám seba, môže byť tento svet vložený do rúk!“ (Lao-C´). Akurát: keď sme rozpoznali lásku, objavila sa nenávisť! Alebo naopak? Alebo ide o JEDNO?

(Výroky Starého Majstra podľa knihy Tao-te-ting v preklade Oldřicha Krála z: Kniha mlčení, texty staré Číny. Galerie Zdeněk Sklenář, Praha 2015).