Dvadsiateho ôsmeho októbra bol deň Deň vzniku samostatného Československa. Keď som sa Prahou predieral do Českého rozhlasu, šiel som aj okolo demonštrácie proti migrantom. Rečník rozprával o ohrození našich životov a zdravia. V rádiu som si posťažoval na českého prezidenta a spôsob, akým vyvoláva negatívne emócie medzi ľuďmi. To už sa na Hrade schyľovalo k udeľovaniu medailí – aj prominentom a kolaborantom komunistického režimu – ale nie len im, samozrejme.

Čo nevidieť bude ďalší významný deň. Program už mám – sedemnásteho novembra budem v nitrianskom kinoklube premietať náš posledný film, deň nato v bratislavskom Artfóre diskutovať s Janom Urbanom, ktorý bol počas novembrových udalostí šéfom Občianskeho fóra, neskôr vojnovým korešpondentom, a dnes je skvelý investigatívny novinár. Súčasne bude autogramiáda knihy mojich glos s fotografiami Andreja Bána. Večer pôjdeme s kamarátmi do krčmy.

S dňom ľudských práv, ktorý bude desiateho decembra, mi dajte pokoj. Keď sa čosi porušuje, tak „nejaký deň“ to nenapraví ani náhodou. Napríklad Hedviga Malinová – Žáková, Nitrania z kauzy Cervanová, obete škuľavej spravodlivosti... by vedeli rozprávať. Nehovoriac o tom, že základné ľudské práva sú univerzálne a týkajú sa aj práv migrantov. Mimochodom, na Deň ľudských práv v roku 1989 vyrazili z Bratislavy tisíce ľudí do Heinburgu. Na hraniciach strihali drôty a volali „Ahoj, Európa!“.

Vianoce sú samostatná kapitola. Jeden z mála dní, keď je rodina pohromade a varí sa kapustnica a kapor podľa receptu našej mamky. Potom je nový rok. Keby som mal mať tri priania, tak by som rád: zdravie pre deti a vnúčatá, rýchlu a dôstojnú smrť (až príde čas) a rešpekt pred spoločným menovateľom všetkých morálok: Nerob druhému, čo nechceš, aby on robil tebe! V tom čase už možno budeme stavať nové ploty, i keď by sa skôr patrilo hromadne skandovať „Ahoj, svet!“.

Skandovať je jedna vec a vnímať sám seba ako občana sveta, ktorý je, navzdory všetkým nacionalistom, jediný pre všetkých, je vec druhá. Schopnosť pohybovať sa globálnym teritóriom, uživiť sa kdekoľvek, vnímať inakosť ako inšpiráciu, totiž dokáže iba málokto. Pamätám sa na knihu vizionára Hermana Kahna, „Premýšľanie o nemysliteľnom“, vyšla po vojne. Tvrdil, že túto schopnosť bude mať asi päť percent populácie. Obávam sa, že ten zvyšok im to neodpustí.

Písané pre Denník N