Dnes ráno som ešte mal chuť meditovať o scenároch pre Európu. Načrtol som si tri:

Rodí sa, tak to vyzerá, podoba Európy zhruba na pol tohoto storočia. Črtá sa takáto triáda: 1) Pevnosť Európa (uškvaríme sa vo vlastnej šťave), 2) Skanzen Európa (staneme sa turistickou destináciou na plný úväzok), 3) Europeánia (čo je metafora na zatiaľ neznámy mix koexistujúcich kultúr, subkultúr, spoločností, spoločenstiev, komunít…). Scenár ad. 2) je asi najpríjemnejší, scenár ad. 3) najrealistickejší.

V Europeánii budú štáty administratívne jednotky, národy jazykové spoločenstvá, kultúry budú tvoriť zdieľané demarkačné línie medzi komunitami, ktoré budú nositeľmi subkultúr. Komunitarizmus bude jadrom sociálnej súdržnosti. O europeánsku bezpečnosť sa bude starať europeánska byrokracia a jej zákonodarné a represívne zložky pod kuratelou europeánskej Charty (pravidiel koexistencie).

Vonkajší (nesúmerateľné civilizačné okruhy) a vnútorní (nesúmerateľné subkultúry a komunity) nepriatelia, spolu s obmedzenými zdrojmi, sa postarajú o permanentnú bdelosť ľudí a ich kreativitu.

Večer som si pozrel televízne noviny a zvíťazili emócie. Naše politické špičky, namiesto toho, aby dbali o fungujúci štát, a masívna časť verejnosti – oboje bez ohľadu na politickú vieru – prejavili takú absenciu ľudskosti, že začínam pochybovať o životaschopnosti kontinentu, ktorý je mojou vlasťou. V tejto podobe nemá šancu. Ešteže je tu Nemecko, ktoré svojím postojom spravilo po siedmich desaťročiach bodku za VWII. Česká, slovenská, maďarská... reprezentácia túto šancu fatálne premeškala. Hovorím o téme "utečenci" (migranti).